O Slovensku

Šikanovanie v škole nebolo ničím neobvyklým ani v časoch, kedy som sám dral školské lavice. Rozdiel bol však v prístupe k tomuto javu … nehovoriac o rozdiele vo výchove zo strany rodičov a ich prístupe k učiteľom či iným pracovníkom škôl.

V súčasnom školstve však chýba skoro všetko, čo bolo kedysi úplne samozrejmé. V mene požiadaviek ľudí, ktorí často o problematike výchovy mládeže nemajú ani zamak predstavy, či spoločenského postavenia rodičov niektorých detí sa ignoruje aj to, čo je už naozaj neprijateľné.

Nikdy som nebol zástancom triedenia detí podľa prostredia, v ktorom žijú a vyrastajú. Často sa v minulosti stalo, že aj talentované dieťa doplatilo na neprijateľnosť prostredia, z ktorého pochádzalo. Na vine boli najmä predsudky spoločnosti (stačí si spomenúť na dávnejšie medializovaný prípad rómskych učiteliek, ktoré si napriek dostatočnej kvalifikácii nevedeli nájsť pracovné miesto ani tam, kde bolo voľné), ale aj dlhodobá ľahostajnosť alebo pohodlnosť zodpovedných – keď sa prejdeme okolo niektorých osád, a vidíme v zime pobiehajúce deti, sotva v spodnom prádle, niečo naozaj nie je v poriadku.

Chodil som do jednej triedy aj so spolužiakmi, na ktorých sa dnes často používa termín „asociál“ alebo dieťa „asociálov“, no nikdy som nezažil, aby si ktokoľvek dovolil učiteľovi vulgárne nadávať, alebo sa dokonca vyhrážať – či už násilím, alebo stratou práce. Tento nešvár priniesla až doba „demokracie“, ktorej by viac svedčalo označenie „anarchia“. Iste, občas sa nevedeli spratať do kože deti aparátčikov alebo ich rodičia, ale v prípade, na ktorý si spomínam, veľmi rýchlo zasiahla ich „alma mater“ a usadila ich …

Dnes ? Dnes je úplne bežné, že dieťa alebo študent verejne označí učiteľa rôznymi vulgarizmami, pričom nemá žiadne zábrany, ani obavy z prípadného trestu. Nejeden učiteľ priznáva, že sa cíti skôr ako krotiteľ divej zveri, než pedagóg. A nejeden učiteľ radšej zmení povolanie, než by v podobnom prostredí pracoval. Osobitnou kategóriou sú potomkovia rôznych „elít“, ktorí často nerešpektujú žiadne pravidlá a pri akejkoľvek výčitke na ich adresu sa obvykle dostavia agresívni rodičia, pokladajúci svoje dieťa za absolútny vrchol civilizácie, nehodný nejakého neschopného „idiota“, ktorý sa nezmohol na viac, ako vyštudovanie pedagogickej fakulty a povolanie pedagóga. Podobný výstup s týmto druhom „inteligentnej“ argumentácie som mal možnosť vidieť, nebolo to naozaj nič príjemné. Čo bolo však ešte nepríjemnejšie, bola reakcia riaditeľa školy, ktorý sa iniciatívne dostavil a začal mi vyčítať, prečo som do konfliktu zasahoval a prečo som tak nepríjemne usadil „pána otca“, či vraj neviem … kto to je.

Nemusí sa nám to páčiť, ale som názoru, že deti s poruchami správania nepatria do štandardného typu školy, a to bez ohľadu na pôvod. V minulosti bola pre väčšinu podobných žiakov či študentov dostatočným varovaním možnosť umiestnenia v tzv.polepšovni, o čo naozaj nikto nestál, ani tí najväčší viťúzi. Tam už končil každý žart, nehovoriac o tom, že záznam o podobnom „zážitku“ dokázal zmariť akúkoľvek perspektívu do budúcnosti.

Ohýbaj ma mamko, kým som ja len Janko, keď už budem Jano, neohneš ma mamo … tak sa kedysi hovorilo.

Či si to pripúšťame, alebo nie – na školách je nevyhnutná obnova poriadku a základných pravidiel. V iných krajinách, ktoré som mal možnosť spoznať, nasledujú napríklad za šikanovanie spolužiakov tvrdé tresty nielen voči vinníkom, ale množstvo nepríjemných úkonov musia absolvovať aj rodičia. Výsledkom je, že nekompromisne žiadajú od svojich detí, aby nevybočovali z bežných pravidiel správania, pretože sa netoleruje akákoľvek neprístojnosť. A nie je žiadnou výnimkou, že ak predsa dôjde k podobnému javu, znamená to často aj pre rodičov stratu spoločenskej prestíže …

Iste, u detí z ťažkých sociálnych podmienok sa asi nedá hovoriť o obavách zo straty postavenia v spoločnosti. No aj tu by mali existovať dostatočne „bolestivé“ možnosti postihu. Netreba sa nechať vydierať ohľadmi na životné podmienky dieťaťa, práve naopak – je v jeho záujme, aby si osvojilo bežné štandardy správania v spoločnosti, a dokázalo akceptovať, že za ich porušenie automaticky nasleduje trest. Zmena prístupu v školstve môže mať aj pozitívny dopad na vývoj kriminality.

Áno, dnes sa množstvo problémov rieši vylúčením žiaka zo školy … ba z minulosti poznám aj príklad, kde na šikanovanie doplatila vylúčením zo školy obeť, nie vinník. Paradoxne preto, že sa začala brániť proti niečomu, o čom všetci vedeli, ale nikto neriešil.

A opäť si dovolím na záver niečo pripomenúť – jednou z hlavných príčin neprijateľného správania detí v našich školách je nielen zanedbanie výchovy v rodine, ale aj záplava násilia, kriminality a iného obsahu (z tvorby duševne chorých)  v médiách. Zlý príklad láka oveľa silnejšie, než dobrý. A deti či dospievajúca mládež nie sú v ničom odlišné od nás v časoch detstva. Pokojne vyskúšajú čokoľvek … hlavne to, čo je zakázané. Však aj my sme chodili potajme fajčiť za školu, aby sme sa cítili dospelo … a boli aj takí, čo vyskúšali aj iné „zakázané“ rozkoše …