Mentálnych suchárov, zamrznutých v stereotype som nemal nikdy rád. Možno aj preto nikomu nedávam pracovnú zmluvu na dlhšiu dobu, než tri roky, a pred jej skončením radšej spoločne prehodnotíme, či môžeme byť vzájomným prínosom.
Nie som sám, kto má odskúšané, že príliš dlhý čas strávený na rovnakej pozícii spôsobuje, že ľudia upadnú do stereotypov, zvyknú si na svoje každodenné „pohodlíčko“, a je len otázkou času, kedy ich začne myslenie – bolieť. Aj preto ich delím na dve skupiny – v prvej sú tí, ktorí majú záujem na sebe neustále pracovať a v rámci kariéry postupovať na vyššie pozície, a v druhej skupine ostatní, ktorým stačí pracovné miesto, istá výplata a nič na tom nechcú meniť.
Istá doba ma naučila, že ľudia z druhej skupiny sú nahraditeľní, a netreba sa riadiť emóciami, keď sa spoločná cesta končí. Nič nie je horšie, ako príchod do práce a zistenie, že firma stojí na mieste a nerozvíja sa, pretože každému to vyhovuje, a kto by sa predsa namáhal. Áno, nie je ľahké niekomu povedať, že s ním už ďalej nepočítame, ale je to posledná možnosť riešenia situácie, keď už naozaj vidím, že druhá strana jednoducho nemá žiadny záujem o profesný posun, a svojím správaním nás skôr brzdí, než je na úžitok. Pretože kvalitne odvedená práca je len jednou súčasťou každodenného života, a kto sa nepokúša inovovať a meniť, obvykle nakoniec skončí – a o to naozaj nemáme záujem.
Myslenie bolí … a musím priznať, že asi nepoznám vulgárnejšieho nadriadeného, než som sám … možno aj preto, že neznášam pokrytectvo a „rektálnych“ alpinistov …
Neraz poviem na porade to, čo ma aj neskôr mrzí, pretože mi to doslova vyletí z úst. Najmä vtedy, keď niečo a niekto navrhne, a tí, čo ticho sedia a často sa boja otvoriť ústa (nech sa niekto náhodou nenahnevá) sa začnú smiať.
Raz mi vyletelo na kolegu zlostné „čo sa smeješ ako debil“ a to len preto, že za celé pôsobenie u nás ani raz nič nenavrhol, ale s obľubou rýpal do iných slovami „čo trepete hlúposti“, „somariny“ a podobne. Pripúšťam, aj množstvo mojich nápadov je nerealizovateľných, neraz doslova šibnutých, ale lepšie mať nejaký nápad – než žiadny. Aj ten najhlúpejší nápad v sebe obsahuje niečo, čo sa dá použiť, keď sa nad tým zamyslíme.
Myslenie naozaj bolí, hlavne vtedy, ak sa autor myšlienky dostane pod paľbu kritiky tých, ktorých najväčším objavom je ranná cesta na toaletu. No práve ľudí, ktorí sa snažia hľadať a zlepšovať, si vážim najviac. Pretože v záplave nepoužiteľných myšlienok sa nájde vždy to, čo nás posunie vpred – a práve preto sú dôležité aj tie hlúpe a nepoužiteľné nápady.
Pre mňa je užitočnejší autor hlúpych nápadov, než pohodlný nositeľ „mlčanlivého kreténizmu“, ktorému stačí málo … pretože platí, kto sa uspokojí s málom, obvykle nemá nakoniec – nič.
sebemne Tomu sa hovorí "Trafená hus ...
Adolf mal glúpej nápad a ako to dopadlo.. ...
No poďme, ukáž niečo z tvojej prezentácie ...
Viac si to už fakt dosmoliť nemohol:-)!!! ...
Je ťažké pochopiť z môjho príspevku o koho ...
Celá debata | RSS tejto debaty