O Slovensku

Hovorí sa, že novinár by mal byť svedomím národa a hlásnou trúbou pravdy a morálky. Vie sa, že v súčasnosti sú novinári hlásnymi trúbami „pravdy“ svojich chlebodarcov.

Nedávno som položil rovnakú otázku niekoľkým obhajcom práva, spravodlivosti a morálky. Presnejšie – piatim. Všetci napísali v poslednom týždni zasvätené príspevky k dianiu na Ukrajine, a tak som naivne čakal, že dokážu odpovedať aj na jednoduchú otázku. Pýtal som sa, či boli v týchto dňoch v Kyjeve, alebo či vôbec poznajú Ukrajinu, resp. druhú stranu sporu – Rusko. Čo myslíte, koľkí odpovedali ?

Ani jeden. A pochybujem, že niekedy odpovedia. Napokon, svojho času som poznal spisovateľa, ktorý opisoval zasvätene mentalitu národa a jeho zvyky za pomoci atlasu, a niekoľkých časopisov. V danej dobe nebol prístupný internet, a tak mu všetci jeho príbehy nesmierne „žrali“ a ospevovali ho Horšie to bolo neskôr, keď zistili, ako to je s jeho knihami naozaj, a navyše si overili jeho tvrdenia. Najprv to vyvolalo lavínu smiechu, neskôr však rozhorčeného pobúrenia. Ľudia si akosi uvedomili, že verili falošnému „prorokovi“.

V poslednom čase citovali slovenské médiá viacerých analytikov, ktorí sa zaoberali rovnakou témou, ako vyššie spomínaní žurnalisti. Keďže som dieťa minulej éry, ešte aj dnes pomenrne slušne ovládam ruštinu, ktorá bola za mojich školských čias povinná. A keďže analytici opisovali situáciu medzi Ruskom a Ukrajinou z pohľadu ľudí, ktorí sa tematiku vzťahov v tejto oblasti dlhodobo venujú, napadlo ma, že skúsim niečo neobvyklé – napísal som im e-maily s niekoľkými otázkami – v ruštine. Ak totiž niekto tvrdí, že sleduje ruské médiá, mal by ovládať aj ruštinu, nie ? (iste, viem, že niektoré kanály v Rusku vysielajú aj v angličtine)

Ostal som nemilo prekvapený. Odpovedali síce všetci, ale spôsobom, aký by som u „znalcov“ regiónu nečakal. Len jeden dokázal napísať odpoveď v ruštine, ktorá mala hlavu i pätu,. a potvrdzovala, že autor by naozaj mohol sledovať dianie v Rusku. Traja mi napísali odpovede v angličtine, pričom zjavne neporozumeli otázkam, ktoré dostali. A ďalší dvaja ma mali zrejme za úplného blbca, pretože poslali nielen odpovede, ktoré vôbec nesúviseli s položenými otázkami, ale navyše použili prekladač z Google. Keď som skúsil pôvodný text nechať preložiť z ruštiny do angličtiny za pomoci tohoto prekladača a porovnal s ich odpoveďami, súvislosť bola zjavná.

Ako môže byť odborníkom na nejaký región človek, ktorý ani neovláda jazyk danej oblasti ? Z akých materiálov vychádza pri svojich analýzach ?

Myslím, že vôbec nie je podstatné, či je alebo nie je odborníkom. Na celkom slušné zavádzanie čitateľov stačia aj bežné zdroje na internete, niekoľko vhodne poskladaných diplomov z rôznych inštitútov s honosne znejúcimi názvami a pár odkazov na publikačnú činnosť autora. Keď si však pozorne pozriete odkazy na dané publikácie, dobre sa pobavíte. Väčšina nestála ani za to, aby ich vydali knižne. Sú priam posiate textami, ktoré sú zjavne okopírované z rôznych zdrojov, dokonca aj s gramatickými chybami.

Chcel som niektoré odkazy na publikácie zverejniť. A tak som požiadal autorov o súhlas s ich zverejnením, prípadne zverejnením odkazu na ich internetové úložisko. Jeden autor mi neodpovedal vôbec a publikácia je dnes nedostupná – Error 404. Ostatní odmietli dať súhlas a upozornili, že v prípade použitia týchto publikácií budú vec riešiť právnou cestou. Rovnako sa zachovali aj dve univerzity, ktorým som zaslal otázky, súvisiace s ich spolupracovníkmi – ak by som zverejnil ich meno a prepojenie na týchto ľudí, budem čeliť žalobe. Krásne a jasne povedané … a hlavne dostatočné na pochopenie, o čo asi ide.

Poznáte termín – únavová žaloba ? Povedal mi ho kamarát. Princíp takejto žaloby nespočíva v dosiahnutí cieľa – teda úspechu v súdnom spore. Keďže žalujúca strana vie, že by v priamom spore neuspela, ale na druhej strane nemôže mlčať – podá žalobu, a následne svojho protivníka zahltí rôznymi materiálmi a požiadavkami, ktorých jediným cieľom je jeho úplná ekonomická deštrukcia. Spor sa ťahá bez súdneho konania dovtedy, kým protivník neminie svoje finančné prostriedky, a nie je schopný pokračovať. Výsledok je potom úplne jasný – prehra. A neraz sa ospravedlňuje človek, ktorý povedal pravdu, ale nemohol si dovoliť ju brániť. Zlatým klincom všetkého je prejav ľudskosti žalujúcej strany, ktorá nakoniec veľkodušne odstúpi od zaplatenia škody na povesti – a keďže verejnosť nepozná pravdu, ale vidí len špičku ľadovca, stojí plne na jej strane a žalobca vychádza zo sporu ako absolútny idiot.

_________________________________________

Légia falošných prorokov pravdy – tak by sa dali nazvať rôzni analytici a žurnalisti, ktorých naše médiá využívajú na špinavú prácu – oblbovanie verejnosti. Vystupujú v rôznych diskusných reláciách, zanietene komentujú tému a obvykle dokonale filtrujú nepríjemné otázky a – pravdu. Pravda sa nenosí …

Doba nedávno minulá bola v mnohom lepšia. Ak som sa chcel dozvedieť oficiálnu líniu strany a vlády (teda poznať štátnu propagandu), stačilo mi kúpiť jeden denník. Všetky boli na jedno kopyto …. dnes ich kúpim päť, dozviem sa päť rôznych klamstiev, minimum pravdy (a len výhradne v nepodstatných veciach) – z ekonomickej stránky bol socializmus výhodnejší.

Nakoniec – pravda, spravodlivosť a morálka majú stále trvalý pobyt na smetisku dejín ľudstva. A naopak – lož, chamtivosť, pätolízačstvo a pokrytectvo si stále hovejú v luxuse … tak to už dnes chodí.