Úsvit trolov I. – zrod Cudzinca

Prvý blog som začal písať okolo roku 2000. Vtedy som ešte naivne veril, že žijem v spoločnosti, kde má vlastný názor a jeho otvorená prezentácia hodnotu, a ľudia sa nad obsahom zamyslia. Veľmi rýchlo som pochopil, ako som sa mýlil.

Blog som si vtedy zriadil pod vlastným menom, zaplatil som si doménu, aby som nemusel fungovať pod cudzou správou a dal sa do „diela“. Diela v úvodzovkách, pretože som sa nikdy nepokladal za niečo úžasné, svetoborné, blog mal byť len cestou, ako povedať – dámy a páni, toto sa mi nepáči – a vysvetliť, prečo sa mi niečo nepáči a ako by som možno chcel, aby veci fungovali.

Nikto nežije život podľa predstáv, ale len podľa rozhodnutí a ich následkov …

Od detstva ma vychovávali k poznaniu, že dobré skutky bývajú odmenené a zlé skutky potrestané, pričom oboje patrí do života. Tak úspech, ako aj neúspech. Ako som rástol, začal som chápať, že niekedy je možný trest aj za dobrú myšlienku, ak je prednesená alebo realizovaná v nevhodnom prostredí. Ak som si predtým namýšľal, že smerujeme k slušnej spoločnosti, definitívne ma z tejto naivnej viery vyliečil práve môj prvý blog. Práve vtedy sa ukázalo, že dobré skutky, alebo myšlienky, ale aj obyčajný pohľad na spoločnosť bez nánosu populizmu a účelovej propagandy, bývajú – spravidla potrestané. V priebehu prvého roka som čelil niekoľkým žalobám na ochranu osobnosti, pretože bulvár písať môže, ale nikto by ho nemal ako zdroj – citovať. Žiadna zo žalôb nakoniec neskončila pred súdom, na to zrejme dotyční nenašli odvahu, alebo sa skôr báli, aby sa nebodaj nepovedalo niečo na verejnosti, čo by malo horšie následky, ako nejaký bezvýznamný blog. Došlo aj k paradoxným situáciám, keď dotknuté osoby po nejakom čase ponúkali, aby som pracoval pre nich – budem to mať zaplatené, čo je lepšie, ako len tak písať „do vetra“. Neprijal som – nie preto, že by to nebola zaujímavá ponuka, nakoniec mám rád peniaze ako každý iný, ale skôr preto, že som mal pocit – na toto nemám a navyše nechcem byť priviazaný ako pes na reťazi, a písať len to, čo mi niekto – dovolí.

Každý by mal robiť to, na čo má reálne schopnosti. Žurnalistiku obdivujem, aj keď nie práve jej slovenskú verziu, no sám sa na to necítim. Čoskoro som však pochopil, aké nebezpečné je publikovať pod vlastným menom, obzvlášť vtedy, ak si dovolíte napísať to, čo sa niekomu nepáči. Občas som našiel poškriabaný lak na aute, niekedy mi niekto dlhé týždne vyvolával v noci a dychčal do telefónu, alebo zložil a zavolal o čosi neskôr znova. O čosi neskôr pribudli aj „nenápadne“ umiestnené klince pod kolesami, a keďže to nepomáhalo, začali sťažnosti a obťažovanie môjho vtedajšieho zamestnávateľa. Ten síce uznal, že nič z tvrdení volajúcich sa nezakladá na pravde, ale nestál o podobné zážitky a tak môj blog po nejakom čase skončil, pretože som si mohol vybrať – blog a strata práce, alebo práca – bez blogu. Netreba hovoriť, čo som si vybral.

Písať môžeš, ale len anonymne, nechceme, aby mala firma problémy a bola spájaná s tvojimi názormi ….

Istý čas som bez blogu vydržal. Všetko sa začalo lámať v roku 2006, keď vznikla prvá vláda R.Fica a na moje veľké sklamanie sa do nej dostal aj Mufti. Napadlo ma vtedy, prečo je tento národ tak potrestaný, že vládu môžu vytvoriť ľudia, ktorí nevedia vyhrať voľby a bez víťaza, alebo vznikne neprijateľná vláda len preto, že úspešní vo voľbách môžu beztrestne odmietnuť zodpovednosť za riadenie štátu a osudy národa. Poslednou kvapkou do pretekajúceho pohára nespokojnosti bolo prijatie eura a rýchle vytriezvenie z klamstva „meníme menu, nie cenu„. Veľmi rýchlo sa ukázalo, aká lož presvedčila ľudí, aby sa vzdali jedného zo základných symbolov nezávislého štátu.

Prvý pokus o obnovu blogu bol neúspešný, vtedajší zamestnávateľ rezolútne zamietol dať súhlas, a ja som si nemohol dovoliť, aby som stratil príjem. Situácia sa zmenila až po niekoľkých rokoch, keď som sa vrátil do svojej niekdajšej firmy, kde majitelia súhlasili s publikovaním blogu, ale len s podmienkou, že budem publikovať anonymne, aby nebola firma spájaná s mojimi názormi. Chvíľu mi to vŕtalo v hlave, bol som si vedomý toho, že prakticky stratím akúkoľvek právnu ochranu, ak budem publikovať anonymne a budú sa do mňa pravidelne navážať rôzne pochybné existencie, vedomé si vlastnej nedotknuteľnosti, alebo (mierne povedané) trochu vyšinutí ľudia, ktorí nie sú schopní žiť sami so sebou a vinia za vlastné neúspechy svoje okolie. Nakoniec som si však povedal, že čo bolo dobré Matejovi Bencúrovi, nemôže vadiť mne – nehovoriac o tom, že spomienky na predošlé skúsenosti s niektorými „fanúšikmi“ poukazovali na správnosť publikovania pod iným menom.

Cudzinec … 

Chodili mi po mysli rôzne mená i prezývky. Nakoniec som si vybral ako prezývku slovo „cudzinec“, ktoré dokonale ilustruje moje pocity zo samostatného Slovenska. Pretože – hoci som Slovák ako repa – štát sa chová ku mne horšie, ako k akémukoľvek privandrovalcovi. Za roky som poznal, že smerom k cudzím štát rozdáva, smerom k vlastným – hrabe ako po nebohom. Či si to niekto pripúšťa alebo nie, získal som presvedčenie, že Slovák je cudzincom na Slovensku, pretože jeho štát – patrí každému, len Slovákovi – nie. Nemôžem povedať, že by som bol na svoju prezývku hrdý, ale časom sa stala pre mňa symbolom (nielen) mojich pocitov. Iste, splnil sa aj predpoklad, že niektorí „diskutéri“ to budú aj patrične využívať proti mne, keďže ich nedostatočný potenciál na viac stačiť nebude. Ale bola to prijateľná obeť za to, že nemusím v sebe dusiť, čo si myslím.

O čom písať ? Musím priznať, že obdivujem blogerov ako napríklad B.Fábry, ktorí dokážu svoj blog podložiť cielenými argumentami, alebo G.Murín, ktorí dokážu publikovať aj v rovine literatúry faktu, čo si vyžaduje skutočný talent. Ak sa totiž pozriem na svoje možnosti, tak ma príroda obdarila len schopnosťou spájať mená ľudí s udalosťami, ktoré sa niekedy odohrali, čo je na profesionálne písanie naozaj málo. Musel som akceptovať, že budem písať len o tom, čo vidím a ako to vidím zo svojho uhla pohľadu, a samozrejme akceptovať, že mnohí budú proti mne argumentovať popísaným papierom, ktorý im obvykle dá za pravdu – však papier znesie všetko, a pozadie obvykle nevidieť. Napokon, ako povedal svojho času jeden profesionálny kat – pre sudcu je poprava slovom na papieri, pre mňa je nepeknou spomienkou na celý život … papier naozaj znesie veľa.

Vlastný pohľad na svet môže ilustrovať jeden zážitok, ktorý používajú mnohí ako zaručený argument o kvalite dnešnej doby a života, a symbolizujú ho dve slová – preplnený hypermarket …  práve v danej situácii platí, že oko vidí obraz, ktorý nemusí nevyhnutne zodpovedať realite. Vždy zaznie argument – ako môžu byť ľudia bez peňazí, keď sú hypermarkety neustále plné ? Má logiku tento argument ? Má, ale len vtedy, ak sa nezdvihne pokrievka na hrnci. Hypermarkety sú plné hlavne preto, že predávajú prakticky všetko od klinca až pomaly po auto, čoho následkom samozrejme zanikol nejeden malý obchod, ktorý si pamätáme z nášho detstva. Vytratila sa aj kvalita predaja, pretože ak sa opýtate predavača na nejaký tovar, často len bezradne pokrčí plecami – tam je návod. No preplnený hypermarket nemusí znamenať bohatých ľudí, ktorí sa majú lepšie, môže aj znamenať, že sa v jeho priestore zišli naraz ľudia, ktorí sa predtým pohybovali v desiatich rôznych obchodoch. A z tohoto pohľadu ako argument o vyššej životnej úrovni neobstojí.

A tak som si povedal, že budem písať o tom, čo vidím a ako to vidím. Nebudem riešiť, čo a kde napísali, čo v akej štatistike riešia, ale skúsim napísať to, čo vidím na ľuďoch a čo mi hovoria … áno, tento pohľad je subjektívny, neraz nebude odrážať oficiálnu líniu (aktuálne vládnucej) strany, ale bude o názore obyčajného človeka so všetkými nedostatkami. Pretože dokonalého som ešte – nestretol. A pri pohľade do zrkadla si hovorím, aká škoda, že sa na Slovensku nenatáčajú horory. Bol by som bohatý a Slovensko by nepotrebovalo armádu na obranu .- stačilo by ma postaviť tvárou v tvár nepriateľovi, čo živé by nohy na plecia bralo … ale by sme ušetrili v štátnej pokladni … asi ani nie, pretože by nám to volení „zástupcovia“ aj tak rozkradli … ale to je o inom.

A tak sa zrodil Cudzinec … rozhodne sa nemám za čo hanbiť, skôr by som sa hanbil (aj anonymne) podpísať za to, čo vytvoril jeden veľký kritik mojej anonymity. Ale, ako som už povedal – na viac nemá. Pretože aj za onej éry zaujímalo príslušníkov bývalej ŠTB viac meno autora, než myšlienka, ktorú vyslovil a jej význam. Nebolo podstatné, či správne pochopili obsah – stačilo, ak mohli dosiahnuť svoj cieľ … česť výnimkám. A nepochybujem, že najviac vadí moja anonymita tým, ktorí by chceli škodiť, ale – nemôžu. A to do istej miery dokazuje, že v niečom (čo sa týka obsahu blogov) mám predsa len zrnko pravdy. A aj to zrnko je pre mňa dôvodom na spokojnosť.

Kam sa bude ďalej uberať môj blog ? Dvoma cestami – prvou budú úryvky, vrátane niektorých „hodnotných“ komentárov, druhou bude voľne prepísaný príbeh jedného priateľa z detstva, ktorý podľa mojej mienky stojí za poznanie, aby sme všetci vedeli, v akej spoločnosti vlastne žijeme.

Sklamaný pätolízač Korčok perlil . ..

07.04.2024

Severoatlantický sluha Korčok to nezvládol. Aj tak prezidenta nepotrebujeme.Je hanbou,že nie sme schopní nájsť skutočné osobnosti. Na vlastný štát sme nedorástli….

Vysvetlenie pre ochranárske „trúby“

20.03.2024

Hlavne pre jedného magora Erika. Skúste napchať do 2-izbového bytu dvadsať ľudí.Stačí na pár dní.A pochopíte (ak máte čím),že potrebujete pomoc psychiatra. Slovensko nie je nafukovacie, v knihách nájdete,aké územie potrebuje jeden dospelý medveď. Na vaše sprosté rady,čo strčiť do záhrady,aby tam nechodili medvede,si nájdite seberovných magorov. A choďte príkladom [...]

Každý vládca má svojho šaša (akurát nám nie je do smiechu)

22.01.2024

Matovič a Heger mali Remišovú,Fico má Šimkovičovú Dámy majú jedno spoločné – nedostatok výbavy na pochopenie vlastnej neschopnosti.Niekto s priemerným intelektom by reagoval diplomaticky.A priznal by kritikom právo nesúhlasiť.V prípade hlupáka príde arogancia.Niečo na štýl „Čo si to dovoľujete? Viete,kto som ja ?“ Pri hlupákoch sa dobre vládne.Alebo [...]

streľba v kyjevskom hoteli, ukrajinská polícia

Bitka prerástla do streľby: V kyjevskom hoteli zomrel človek, ďalší dvaja boli zranení

24.11.2024 12:15

Jeden z bitkárov tasil zbraň a niekoľkokrát vystrelil. Na mieste zahynul 27-ročný muž.

zrážka, autonehoda, Vráble

Tragédia vo Vrábľoch: Chodca v tmavom oblečení zrazilo auto

24.11.2024 10:35

Tragická dopravná nehoda sa stala na ceste I/51.

Tisova ulica, Varín

Tisova ulica už bude čoskoro minulosťou. Pomenovať ju chcú po ďalšom katolíckom kňazovi

24.11.2024 10:00

Po piatich rokoch sa kauza Tisova ulica vo Varíne blíži k definitívnemu koncu - už o pár týždňov by mala niesť nový názov.

cudzinec

Kto sa nepoučí z vlastnej minulosti,je nútený si ju opakovať.Budúcu koalíciu volili tí,ktorí dali moc do rúk šialencov a hlupákov vo voľbách 2020.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 2,445
Celková čítanosť: 9717190x
Priemerná čítanosť článkov: 3974x

Autor blogu