O Slovensku

Oto bol problémový chlapec od svojho narodenia. Najprv pre rôzne ochorenia, ktoré sa u neho striedali ako na kolotoči, po vstupe do školských lavíc ako žiak či študent s veľmi zvláštnym správaním. Niekedy nadpriemerne inteligentným, inokedy vzdorovitým ba doslova zúrivým postojom k čomukoľvek, čo od neho vyžadovalo dodržiavanie pravidiel spoločnosti.

Prvý raz sa dostal do konfliktu so zákonom ako šesťnásťročný. Išiel na diskotéku, zapáčilo sa mu dievča z neďalekej dediny a tancoval s ním skoro celý večer. Vtedy ešte bývali diskotéky do polnoci, nie ako dnes. Tesne pred koncom diskotéky sa znepáčil akémusi miestnemu chlapcovi, ktorý sa rozhodol, že mu vysvetlí, o aké dievčatá sa môže, alebo nemôže zaujímať. Protivník podcenil vzrastom šťúpleho Ota, a konflikt skončil úplne inak, než si predstavoval – inkasoval dve ostré rany, skončil s niekoľkými vybitými zubami a prasknutou sánkou v nemocnici – a Oto skončil na úradovni vtedajšej VB (verejnej bezpečnosti). Zavolali rodičov, išlo hlásenie do školy a vec potom skončila v archíve. Oto musel absolvovať niekoľko sedení s psychológom, ktoré prežil so škrípajúcimi zubami.

Prvým pracovným miestom, ktoré Oto dostal, bola práca skladníka v miestnom sklade ovocia a zeleniny. Nič extra, ale Otovi to nevadilo – razítko v občianskom preukaze mal, robota bola jednoduchá a jemu viac nebolo treba. Zábavy sa striedali, peniaze dostával v pravidelných intervaloch, dievčatá prichádzali a odchádzali. Otovi jeho život vyhovoval, čoskoro si našiel ubytovňu a oslobodil sa od večne frflajúcej mamy, ktorá neustále rozprávala o slušnosti, poctivosti a tom, že by mal pokračovať v štúdiu. Raz darmo, peniaze boli lepšie, než zdanlivo pohodlné dranie lavíc a memorovanie nezáživného učiva. Keď ho odviedli na vojnu, bral to ako životnú nevyhnutnosť, hoci sa mu tejto povinnosti podarilo predtým úspešne dvakrát vyhnúť. Mesiac prijímača vydržal bez väčších problémov, a potom už bolo všetko v pohode. Mazáci síce skúšali na Otovi svoje triky, ale trpká skúsenosť jedného z nich, ktorého Oto zmlátil na umyvárke, ich poučila – s týmto sa netreba zahrávať. Dva roky vojny ubehli ako voda a Oto sa vrátil do starej práce a rovnako starých koľají. Opäť striedal diskotéky, dievčatá či občas vysvetľoval nespratníkom, že je lepšie, ak sa mu budú vyhýbať.

Keď dovŕšil dvadsaťpäťku, stretol sa s kamarátom z vojny. Išli na pivo, a kamarát začal rozprávať Otovi o skvelom kšefte s cigaretami – samozrejme čiernom. Oto si však povedal, že ak nezarobí on, zarobí niekto iný – a táto predstava sa mu nepáčila.

O desať rokov neskôr bol z Ota štyrikrát súdne trestaný recidivista, na ktorého všetci hľadeli cez prsty a stále býval v ošumelej izbe ubytovne. Mama nad jeho správaním už dávno zlomila povestnú palicu, a nechcela ho vidieť. Striedal jednu prácu za druhou, a život už nebol taký pohodový, ako kedysi. Slušné dievčatá sa mu vyhýbali, skoro stále mal za pätami policajtov, ktorí doslova striehli na každú chybu, umožňujúcu im poslať Ota za mreže.

Prišiel prevrat a jeho pozitívnym prínosom pre Ota bol fakt, že už nepotreboval razítko v občianke, a nemusel sa obávať trestu za príživníctvo. Vykašľal sa na pravidelnú prácu, nakoniec z posledného zamestnania ho vyhodili okamžite, ako to bolo možné – ani sa netajili tým, aké dôvody ich k tomu viedli. O darebákov a zlodejov nestáli. Oto sa už bývalému zamestnávateľovi poďakoval skalou do dvoch výkladov. Sklo zarinčalo a Oto zmizol. Čoskoro ho vyhodili aj z ubytovne, pretože nemal na zaplatenie nájmu. Začal žiť na ulici, žobrať, občas si niečo malé ukradol … po nejakom čase si kúpil stan a spacák, a premiestnil sa do turisticky atraktívnych lokalít, najmä však tam, kde bola voda a ryby. Nejaké povolenia či obmedzenia ho netrápili, ak náhodou prichádzal niekto, kto by mohol spôsobiť problémy, Oto rýchlo zbalil svojich pár slivák a zmizol. Takto žil niekoľko rokov, pohyboval sa po celom území niekdajšieho spoločného československého štátu, a čoskoro by ho vôbec nikto nespoznal. Tvár sa mu strácala v hustej brade a dlhých vlasoch … navonok pôsobil ako každý iný bezdomovec, ale špinavý nechodil – na to si dával pozor. Vždy si našiel nejakú možnosť, ako sa umyť, vyprať veci. Od jari do jesene to bolo ľahké – príroda bola jeho domovom, v zime využíval útulky rôznych charít.

Prelom storočí bol pre Ota len výmenou čísloviek, ako ostatne každá zmena kalendárneho roka. Oto sa pohyboval niekde v pohraničí, kde bolo množstvo snehu a lyžiarov, pričom hlavne to prvé bolo pre neho darom z nebies, ako sa pred časom ukázalo. Vždy sa našiel niekto, kto potreboval očistiť chodník, dvor, alebo prístupovú cestu ku chate. A mnohí platili štedro, najmä novodobí zbohatlíci. Za posledné roky si zvykol, že ak bolo snehu veľa, v zime si dokázal zarobiť na pomerne slušný život v čase, kedy nemal príjem. Zažil aj rok, keď zarobil toľko, že si mohol zaplatiť niekoľkomesačné ubytovanie na čistej a útulnej izbe jednej ubytovne. Upravil svoj vzhľad, keďže dosť rýchlo pochopil, aké sú nevýhody vizáže lesného muža.

Až prišla päťdesiatka a ďalšia zima. Oto sa pobral na známe miesto, kde ho už poznali. Odpratával sneh, občas nosil uhlie, rúbal drevo, čistil autá – robil čokoľvek, čo bolo potrebné. Peniažky pribúdali a Oto sa tešil, že si bude môcť opäť zaplatiť ubytovňu od jari do jesene, a ešte mu ostane aj na slušnú obživu. Prešli Vianoce, Silvester a nakoniec prišiel sviatok Zjavenia Pána – Troch kráľov.

Oto od rána odhŕňal sneh, okolo obeda pripravil drevo pre turistov, ktorí chceli večer posedenie pri krbe, a potom sa pobral do miestnej krčmy, ktorá bola vzdialená od chaty asi tri kilometre. Dal si obligátne pivko, pozrel nejaký hokej a pobral sa naspäť na chatu. V ruke zvieral malú baterku, aby videl na cestu. Keď bol asi v polovici cesty, začul volanie. Chvíľu postál, či sa mu to nezdalo, ale keď ho opäť počul, pobral sa za hlasom. Po pár desiatkach metrov našiel dve ženy, sediace pri strome a trasúce sa od zimy. Jedna mala vážne zranenú nohu, a ako vysvitlo, nedalo sa jej chodiť. Mali pri sebe aj mobilný telefón, ale v lese nebol signál a navyše sa im vybila batéria. Oto dal jednej žene svoju bundu, druhej hrubý sveter a chvíľu premýšľal, čo urobiť. Nakoniec sa rozhodol, zranenú ženu zdvihol na ruky. A druhej povedal, aby išla za ním. Ako kráčali lesom, spustil sa dážď a začal fúkať nepríjemný, studený vietor. Oto nedbal na zimu, ktorá ho čoraz viac zmáhala, a len pridal do kroku. Po nejakom čase prišli k domu v dedine, kde zabúchali na dvere a požiadali domácich, aby zavolali sanitku.

____________________________________

Keď sa Oto ani do rána nevrátil na chatu, chatár najprv zavolal do krčmy … tam sa dozvedel, že Oto večer odišiel a mal len jedno pivo. Chvíľu váhal, čo má urobiť, ale nakoniec zdvihol telefón a zavolal na políciu, že sa mu v noci nevrátil údržbár. Miestny policajt najprv šomral, či sa nezabudol niekde u ženskej v posteli, ale nakoniec poslal hliadku, aby zistila, čo sa stalo.

Hľadanie netrvalo dlho. Necelých tristo metrov od chaty našli Ota ležať v čerstvo napadnutom snehu. Vedľa neho bol zakrvavený kameň, na ktorom si Oto rozbil hlavu, keď išiel na chatu. Po páde a náraze na kameň zrejme Oto upadol do bezvedomia, a v studenej noci – zamrzol. Nemal toľko šťastia, ako dve ženy … ktoré prežili zásluhou toho, že išiel práve domov z krčmy.

Otov pohreb zaplatil chatár. Na začudované otázky okolia, prečo tak urobil, keď Oto nebol jeho príbuzný, odpovedal – bol to človek. O tom, čo sa tej noci odohralo, sa chatár dozvedel až o niekoľko rokov, keď jedna zo zachránených žien prišla na jeho chatu. Nechal vyrezať z dreva kríž, na ktorom bol dátum a jediné slovo ….