O Slovensku

Prečítal som si množstvo výrokov v diskusiách, nejeden príspevok od bývalých hokejistov či trénerov, a naozaj som rozčarovaný. Je to náhoda, alebo úmysel, že nechceme vidieť realitu a hľadáme dôvody, prečo je za včerajšie sklamanie zodpovedný ktokoľvek, len nie tí, ktorí dlhé roky ignorovali varovné signály ? A nielen v hokeji ?

Za môjho detstva sa robil výber talentov – každý rok. Či pre futbal, alebo hokej, prípadne iné športy. Starí páni TRÉNERI chodili po uliciach miest, sledovali deti pri hre a priamo na mieste „činu“ si vyberali vhodné talenty pre svoje kluby. Dnes ? Prejdem krížom cez mesto, ale deti, ktoré by kopali do lopty, alebo naháňali puk, skoro vôbec nevidím. Jednoducho sa z ulíc vytratili. Kde-tu sa nájde novučičké ihrisko, chránené vysokým plotom a … uzamknuté. Pozriem za kamarátmi na hodiny telesnej výchovy, a často sedí na lavičkách viac detí, oslobodených od tohoto predmetu, než tých behajúcich na palubovke telocvične. Ba nejeden učiteľ otvorene priznáva, že má obavy hodiť deťom loptu, aby si náhodou neublížili a on sa následne nestal terčom nevyberavých útokov „milujúcich“ rodičov. Nechcem nikoho uraziť, ale toľko kriplov, koľko sa dnes vyskytne v jednej triede základnej školy, čítajúcej dvadsať-dvadsaťpäť detí, sme v časoch môjho detstva nemali na celej škole, ktorú navštevovalo do osemsto duší. Hľadajte talenty na šport v takejto situácii …

Z hľadiska obyvateľstva môžeme Slovensko pokojne prirovnať k Dánsku, alebo Fínsku. Tým však všetko, čo by sa dalo prirovnávať – končí. V spomínaných krajinách sa šport mládeže podporuje všemožnými formami, na Slovensku sa mnoho reční a skoro nič – nerobí. Pokiaľ má dieťa šťastie a primerane vybavených rodičov, môže športovať. Áno, môže … avšak je pravidlom, ktoré potvrdzuje výnimky, že kto má prostriedky, len málokedy má aj – talent. Nájdu sa deti, ktoré sa dokážu dostať na vrchol aj napriek nedostatku talentu, ale kým svoj cieľ dosiahnu, obvykle sa ocitnú na sklonku kariéry. Pre ilustráciu môžeme použiť tenis, kde vo svete hrávajú talenty na významných turnajoch už pred dosiahnutím dvadsiateho roka života, tie slovenské sa často potulujú po malých a bezvýznamných turnajoch – aj v dvadsaťpäťke. Do osemnástky sú nádejnými talentami a potom akoby sa niečo zlomilo, a vo vývoji jednoducho ustrnú. Prečo ?

Hokej … hm …

Ak sa pozrieme objektívne na minulosť slovenského hokeja, tak sme mali napríklad dvoch skutočne tvorivých centrov – Stümpela a Demitru – jedného vynikajúceho defenzívneho centra – Handzuša … a koniec. Mali sme geniálne krídlo v podobe Pálffyho, bojovníka, srdciara a strelca v jednom – Bondru, či strelca gólov z ničoho – Šatana. A pri týchto hráčoch (bavíme sa o tvorbe hry a góloch) vyrástli a podávali (často) neskutočné výkony iní hráči. Dnes týchto hráčov nemáme … prakticky sa rozpadla slovenská enkláva v NHL, o nič lepšie to nie je ani v iných elitných súťažiach. Slovenská hokejová balada sa časom zmenila na tvrdú a neveľmi pohľadnú drinu, bez výsledkov, s občasným zábleskom. Dnes bežne prehrávame s mužstvami, ktoré sa kedysi triasli už deň pred zápasom s nami. Dnes tréneri týchto mužstiev otvorene počítajú s bodmi v zápase s nami, hoci nie tak dávno by im stačilo, aby nedostali priveľký náklad gólov – taká je realita dneška.

Kto za to môže ? Chýbajúci systém výchovy, nedostatok financií či talentov ? Z každého niečo. Zlyháva však aj športová diplomacia, pričom tá zlyhávala aj v čase úspechov. Pripravovať sa s mužstvami ako Nórsko, Nemecko, Francúzsko alebo Dánsko – na zápasy s Českom, Fínskom, Švédskom alebo Kanadou – to je prinajmenej absurdné. Iste, nie je žiadnym tajomstvom, že najmä naši susedia spoza rieky Moravy nás svojho času nechceli vo formáte Eurohockey Tour. Pravdou však ostáva, že dnes už nemáme divákom možnosť ponúknuť to, čo ich kedysi na slovenskom hokeji fascinovalo.

O čom bola revolta v hokejovom zväze ? Možno aj o tom, že niektorí ľudia si z hokeja urobili zlatú trafiku, ale pre jeho budúcnosť robili málo, či vôbec nič. Úspešná generácia v hokeji nebola výsledkom práce Nemečka, Širokého a spol., ale ich predchodcov, ešte z čias socializmu, ktorí mali systém výchovy a fungujúci. A to platilo nielen v hokeji, ale aj iných športoch.

Priznám sa, že voľby v slovenskom hokeji mi pripadali ako unikát. Zamestnanci si volili šéfa, ktorý ich platil. Priam neuveriteľné a výsledky volieb – pochopiteľné. Niet divu, ako to nakoniec skončilo. Ale späť …

R.Krueger viedol švajčiarsku reprezentáciu od roku 1998 do roku 2010. Mal k dispozícii všetko potrebné, vrátane primeraných financií. Vypracoval dlhodobý plán rozvoja švajčiarskeho hokeja a bez ohľadu na výsledky počas jeho realizácie mal plnú dôveru. Stabilizoval švajčiarsky hokej v A-skupine MS, postupne sa mužstvo stalo veľmi nepríjemným súperom aj pre veľmoci svetovej „šestky“, získal 6.miesto na ZOH v Turíne, a nepriamym výsledkom jeho práce bolo aj striebro z MS 2013. Okrem toho sa ocitlo množstvo švajčiarskych hokejistov v rôznych kvalitných súťažiach – či už NHL, KHL, alebo Švédsku, Fínsku. Nehovoriac o samotnej švajčiarskej súťaži, ktorej kvalita výrazne stúpla, a je skutočným prínosom pre reprezentáciu krajiny. Základom pre rozvoj a zvýšenie kvality bola – dôvera.

Slovensko ? Priam k smiechu, ale skôr miešanému so slzami. Poldruha roka a ak nie sú výsledky, treba všetkých vyhodiť a všetko zmeniť. Ľutujem, ale tadiaľto cesta k úspechu nevedie. Základom úspechu je systémová práca, jasný plán a jeho dôsledné dodržiavanie. V slovenských pomeroch môžu byť dnes príkladom Nitra, alebo Banská Bystrica, hoci oba kluby sa vydali inou cestou. V nitrianskom prípade sa mužstvo buduje pre kombinačný hokej, a tomu sa aj podriaďuje výber hráčov. Problémom však je, že tvár dávajú hre mužstva najmä legionári – v Nitre žiari Kanaďan J.Blackwatter, a hráč jeho typu nesmierne chýba na reprezentačnej úrovni. V prípade Bystrice je recept na úspech iný – jednoduchý, priamočiary hokej, s množstvom striel na bránku, z ktorých zákonite padá pomerne veľa gólov. Ale aj nositeľmi tohoto štýlu hry sú vhodne vybratí – legionári. Opäť málo zdrojov pre reprezentáciu.

Ako ďalej ? Možností je viac, každá však chce čas … a financie

Jednou možnosťou a skutočne ideálnou by bola výchova mladej generácie. Tento proces však trvá nejaký čas, a je celkom možné, že dovtedy by sa Slovensko ocitlo v nižšej kategórii MS (úprimne, aj to očakávam v horizonte troch rokov). Druhou možnosťou by bola naturalizácia hráčov, ktorú využili aj iné krajiny. Iste, okamžite by sa rozbehla kritická kampaň proti tomuto nápadu, ale realitou je, že momentálne nemáme na obzore hráčov, ktorí by dokázali stabilizovať Slovensko aspoň v najvyššej kategórii MS.

Netreba však zabúdať ani na potrebu systému. Možno by bolo na prospech, ak by sa do nominácie na vrcholné podujatia hľadali zohraté útočné formácie. Zatiaľ vidíme, že doplnenie dvoch hráčov tretím z iného klubu veľmi nefunguje. Je to vidieť aj priamo na ľade, kde sa hráči hľadajú, pretože nemajú potrebnú kvalitu, aby sa dokázali zohrať na tréningoch, či v hŕstke prípravných zápasov. Navyše, každý z nich celoročne funguje v inom systéme, málokedy je v úlohe ťahúňa klubu (nebavme sa o slovenskej lige), a ak sa aj pozrieme na štatistiky, nie je to nič ohurujúce. Skôr naopak.

Kritizovať Šatana za voľbu trénera (mimochodom, C.Ramsay je uznávaný odborník), alebo dokonca vykrikovať po nositeľoch úspechov, či už Lintnerovi alebo Handzušovi, nič pozitívne neprinesie. Navyše, kto sa pozrie na dnešné fungovanie bystrického klubu, tak môže pred jeho odchovancami len sňať klobúk – nie je to tak dávno, čo bol na pokraji krachu a zániku. A nikto nemôže spochybniť, že jeho súčasné postavenie v slovenskom hokeji je práve zásluhou odchovancov, či už Országha, Zedníka, Handzuša alebo iných. Výsledky ich práce hovoria jasnou rečou.