O Slovensku

V roku 1990 som prvý raz počul zvrhlú myšlienku „Musia vymrieť dve-tri generácie, aby sa spoločnosť očistila …“ …. dnes v roku 2018 si konečne môžeme otvorene a bez škrupulí povedať, prečo niekomu prekážali (najmä) generácie 60.-70.rokov. Prekážali – pre pamäť a spomienky …

Mafia s kontaktmi na politiku … a na Slovensku ? Nie, dnes už nepochybujem. Stačí si spomenúť na divokú privatizáciu, holandské dražby, výpredaj štátneho majetku straníckym priateľom a ich kamarátom, či neskorší výpredaj do zahraničia … ak to prvé sa javilo ako nepochybná zlodejina, v prípade druhého sa už dalo otvorene hovoriť o ekonomickej vlastizrade. A prečo teda prekážali novým mocipánom spomínané generácie ?

Najskôr preto, že si pamätali nepríjemné veci – môžeme začať napríklad tým, že za rozkrádanie majetku v socialistickom vlastníctve (alebo dnešným slovníkom – verejného a štátneho majetku) nebolo žiadnym problémom inkasovať tvrdý direkt v podobe dlhoročného trestu väzenia. Pamäť pripomenula aj iné veci – napríklad množstvo škôl, doslova preplnených deťmi, kde sa na prvom stupni povinne chodilo na dve smeny, ba istý čas sa javila reálnou aj absurdná možnosť niečoho podobného v prípade druhého stupňa (samozrejme, základných škôl). Môžeme pripomenúť budovanie nemocníc, polikliník, predškolských zariadení (aj v réžii výrobných podnikov), bytov … a ešte množstva iného, čo bolo nevyhnutné pre život obyvateľstva. Iste, na byt sa čakalo v poradovníku (alebo aj na favoritky, však pamätáme), niekedy aj dlhé roky (možno práve z dôvodu uplatňovania „asociálneho“ systému, kde mali prednosť rodiny s deťmi), ale kto mohol, vedel si postaviť aj vlastný dom (však pôžičky sa rozdávali nielen v bankách), vždy sa proste nejaká možnosť našla. Napokon – nič nie je dokonalé …

Dve generácie boli odsúdené, pretože si pamätali, alebo mohli pamätať … nie, rozhodne sa nebavme o tom, kto a koho sledoval, pretože dnes sme sledovaní všetci bez rozdielu, takže logická úvaha hovorí, že – po prvé, sme všetci nepriateľmi režimu, alebo po druhé – reči o nepriateľoch režimu boli klamstvom, zakrývajúcim nechuť určitých ľudí k poctivej práci. Súdiac podľa ich správania po prevrate, druhá možnosť je pravdepodobnejšia, než prvá.

Minister vnútra nevidí dôvod na odstúpenie. Má pravdu, ani ja podobný dôvod nevidím – len asi z iného uhla pohľadu. Odstúpenie ministra vnútra v dnešnej situácii by bolo pre spoločnosť rovnakým prínosom, ako výmena zimných pneumatík za letné na automobile – so zadretým motorom. Na kozmetické úpravy v politike som nikdy neveril, pripadalo mi to vždy ako plastická operácia tváre u chlapa, trpiaceho impotenciou. Však, ktorú ženu dlhodobo nadchne krásny dojem, ukončený prvým zaplesnutím dverí na spálni ? Nech je to už akokoľvek, som nesmierne rád, že sám o niečom podobnom (plastickej operácii) uvažovať nemusím – človek by musel fungovať ako Lego, aby to mohlo v mojom prípade priniesť reálny efekt. Z tohoto pohľadu som na tom lepšie, ako politické špičky … prečo ? Možno preto, že politické nominácie pripomínajú efektívnosť plastickej operácie v prípade mojej osoby – nech už väčšinu našich dnešných politikov dosadia do akejkoľvek funkcie, nikdy svoj tieň neprekročia. Asi preto, že medzi hlupákom a hlupákom s funkciou nie je žiadny rozdiel … akurát ten druhý narobí viac škôd.

Dnes môžu generácie, okradnuté v 90.rokoch o budúcnosť, predložiť účet. Dnes je už jasné, že kedysi zvíťazili – nenávisť, lož a chamtivosť nad pravdou, láskou a poctivosťou. Dnes je už jasné, že sme sa vybrali nesprávnou cestou …. je na nás, či to, čo mali naplánované a začali realizovať – aj dokončia.

A mimochodom – vraj sa večer chystajú vystúpiť najvyšší ústavní činitelia v RTVS. Lepšie by bolo, ak by vystúpili z funkcií, a bez RTVS … ego si môžu masírovať aj doma, však – majú za čo, nie ?