O Slovensku

Súhlasím s názorom jedného nedopečeného škrabáka, že tábory bývali každý rok … a to je asi všetko, s čím súhlasím. Mladá generácia si naozaj nepamätá, našťastie postarší – áno.

Prvý tábor som absolvoval v roku 1982. Išiel som tam, lebo som bol zvedavý, a nebolo to povinné, ako sa snaží zavádzať jeden klamár – vraj novinár. Skôr to bývalo tak, že bolo viac záujemcov ako miest v táboroch. Rok predtým som mal smolu, nebolo miesto a sedel som doma.

Pionierska šatka ? Možno v 50.-60.rokoch, za nás určite nie. Opäť škrabák – klamal. A rovnako klamal o spievaní socialistických piesní … ani náhodou, na začiatku a konci tábora znela akási hymna, bez spevu a to bolo všetko. Spievalo sa kadečo, ale určite nie ideologické odrhovačky. Ten rok bol futbalový šampionát v Španielsku, takže o denný program bolo postarané, keďže tam hrala aj československá reprezentácia, ktorej však turnaj nevyšiel. Boli sme deti, netrápilo. Chodili sme na výlety, behali po lese, večer horeli táboráky a hlavné slovo mala gitara. Každodenným rituálom bolo ranné vyvesenie táborovej vlajky a jej večerné stiahnutie. Nič viac, nič menej.

Deti vyvolených išli za odmenu do Sojuzu, a ktovie … možno tam nabrali degešiny, ktoré dnes tvrdia. Degešiny – iné slovo pre podobnú propagandu sa nehodí.

V táboroch som bol dohromady štyrikrát – trikrát ako priamy účastník, alebo hosť. Raz v úlohe inštruktora. Ale ani raz som nezažil nejaké propagandistické programy. Dvakrát som bol na Slovensku, dvakrát v Česku, a pravdou je, že české tábory boli lepšie. Alebo skôr vynikajúce. Mali svoje tematické zameranie, ktoré sa vinulo celým pobytom, bolo to iné ako na Slovensku. U nás to bolo skôr o tom, že sa chcelo stihnúť čo najviac a niekedy to vypálilo inak. Napriek tomu sme boli spokojní.

A tábory priniesli aj mnoho dobrého. Jedným z pozitív boli rôzne zručnosti, viazanie uzlov, štiepanie dreva, stavanie stanov, orientácia v teréne a podobne. Česi dokonca organizovali aj nočné pátranie po pokladoch, ktoré raz skončilo hľadaním strateného – vedúceho. Aspoň sme sa zasmiali, nie ? Spomienky a kamarátov z dávnych čias mám dodnes. Viem si predstaviť, ako by sa rehotali pri čítaní propagandistického blata z mainstreamu o šatkách a iných blbostiach. Asi by sa ho opýtali, na akej droge fičí …

Dnes sú detské tábory pre mnohých rodičov – luxusom. Kedysi záležalo len na kapacite, dnes je to aj o peniazoch. A mnohí ich nemajú. Môžu len snívať o tom, čo bolo kedysi bežné.

Ako fungovala organizácia táborov ? Rodičia priniesli domov papier, na ktorom bolo zhrnuté všetko, čo si máme priniesť. Spodné prádlo, pyžamo, tepláky, šiltovka, hygienické potreby, tenisky, sandále, ponožky tenké i hrubé, plavky, športové potreby alebo hudobný nástroj ( ak sa niekto tomu venoval), pripadne lieky a ich zoznam (ak sa to niekoho týkalo). Samozrejme, nesmel chýbať ani chlebník a raz, ak si dobre pamätám, museli sme mat aj vlastný pribor, pohár a ešus. Ako chlapci sme samozrejme každý mali pri sebe nejaký žabykláč, a baterku. Bez toho prvého sa tábor nerátal, obvykle sme mali povestné rybičky, zámožnejší mali honosnejšie nožíky s otvaračom, vývrtkou a podobne.

Bez ohľadu na počasie sme sa nikdy nenudili. Možno aj preto, že pomer zdravých ku “kriplom” bol možno sto ku jednej, a aj ten jeden sa obvykle tváril ako zdravý. Dnes je to naopak, niekedy sa boja hodiť deťom aj loptu, aby si náhodou neublížili. Minulý týždeň som bol na jednej základke za bývalým spolužiakom, ktorý je dnes telocvikár, a nevedel som, či sa mám smiať alebo plakať. Z osemnástich chlapcov bolo dvanásť – kriplov. Teda – oficiálne ospravedlnených. Snáď sa len modliť, aby sme nespadli do nejakého konfliktu. Hoci, možno by sme vyhrali bez boja. Nepriateľ by vymrel smiechom pri pohľade na našu nádejnú generáciu – niektorí by sa posrali pri prvom kroku, iní by po dvoch-troch potrebovali kyslíkový stan..

Opierať si v tejto situácii pero o niečo, čo z hľadiska výchovy nepochybne fungovalo, môže len nevzdelaný primitív. Iste, chápem pravidelné masáže spoločnosti zosmiešňovaním minulosti – demokrati stihli rozkradnúť všetko, čo sa dalo a dnes majú strach z následkov vlastných zločinov.

Ale nemusia mať strach. Mnohí z nás síce nemajú peniaze, aby si kúpili papier o vzdelaní, ale máme dostatok rozumu, aby sme poznali správne riešenie – spravodlivý súd a väzenie za ich zásluhy – bohate postačia.