O Slovensku

Má Pri čítaní článku Zola Mikeša, súvisiacom aj s martinskou deklaráciou, osobnosťami T.G.Masaryka a M.R.Štefánika, som mal veľmi rozpačité pocity … akoby autor písal článok niekde v staničnom bufete pri konzumovani párku v rožku

Ak chceme posudzovať vzťah T.G.Masaryka k Slovensku, stačil by na to jeden citát, alebo skôr jeho časť …

Niet slovenského národa, je to vynález maďarskej propagandy …

Ak sa chceme venovať podstate Washingtonskej deklarácie, tak tento dokument len potvrdzoval stav, ktorý sa postupne vyvíjal pred jeho vznikom. V tom čase už boli diplomaticky uznané niektoré orgány budúceho Československa, jeho podiel na porážke Rakúsko-Uhorska a jeho spojencov. A už na sklonku roku 1917 prebiehali medzi veľmocami rokovania o budúcom usporiadaní Európy, keďže už vtedy bola blížiaca sa porážka habsburskej monarchie zjavná. Podstatou týchto rokovaní boli zmeny na politickej mape sveta, kde sa už s habsburskou monarchiou nepočítalo, a cieľom bolo rozdelenie monarchie tak, aby nevznikli príliš silné nástupnícke štáty. Takže – veľmoci nestáli o vznik silného Maďarska, ani o obnovu niekdajšieho Veľkého Poľska, a rovnako nestáli o úplný zánik Rakúska, aj keď už neuvažovali o akomkoľvek spôsobe zachovania habsburskej monarchie, hoci aj v oklieštenom meradle.

Naopak, už počas vojnového konfliktu Masaryk vedel, že akýkoľvek samostatný český štát má minimálne šance na prežitie, ak by sa týkal len Čiech a Moravy. Tak z politického, ako aj vojenského hľadiska. A tu niekde v pozadí bola podstata jeho československého národa, hoci Slovákov pokladal skôr za Čechov, hovoriacich vlastným dialektom. Pojem slovenský národ nehovoril Masarykovi vôbec nič. Nikto (žiadne zdroje) nepopiera, že chodil často a rád na Slovensko, ale to bolo asi tak všetko.

Martinskou deklaráciou sa jej účastníci oficiálne a jednoznačne prihlásili k Československu. Jej schválenie ukončilo akékoľvek nádeje na vznik Veľkého Uhorska (čo nám dodnes nevedia niektorí Maďari odpustiť), a rovnako zmarila aj posledné zbytky nádejí na zachovanie rakúsko-uhorskej monarchie, kde sa predsa len počítalo s istou mierou pozitívneho vzťahu slovenského národa k Viedni, alebo Budapešti.

A treba pripomenúť, že ako sa snažili vznik martinskou deklarácie zmariť v Budapešti, rovnako sa snažili jej vyhlásenie zastaviť, alebo aspoň odložiť v Prahe. Ani Masarykovi nevyhovalo vzniknutie dokumentu, hovoriaceho o národe, ktorého existenciu sám neuznával.

Porovnávanie významu washingtonskej a maratónskej deklarácie z hľadiska slovenského národa, a bagatelizovanie významu dokumentu z Martina poukazuje na fatálnu neznalosť dejín a politických súvislostí zo strany Z.Mikeša.

Ak by som sa v tomto konštatovaní mýlil, záver by bol ešte horší – zámerne dehonestuje významný medzník dejín slovenského národa.

Medzi uznaním československého štátu ako vlasti, a presadzovaním nezmyselnej myšlienky československého národa alebo Slovákov ako vetvy českého národa je veľký rozdiel. Nikto nemôže spochybniť, že vznik Československa posunul slovenský národ významným spôsobom vpred, pomohol mu k rozvoju, a viedol k premene prevažne agrárnej krajiny, na vyspelý štát s významným podielom priemyslu.

Zo strany veľmocí, oslavovaných politikmi, ktorým sotva päty trčia z miesta, kde chrbát stráca svoje poctivé meno, bol vznik Československa čisto politickým a účelovým projektom. Rakúsko-Uhorsko bolo neželanou mocnosťou, ktorá mala na svedomí nielen vznik prvej svetovej vojny, ale aj bola dlhodobo semenišťom nepokojov na európskom kontinente. Politika Viedne voči národom impéria bola príliš konzervatívna na to, aby dávala reálne záruky zmeny k lepšiemu. Jedným z cieľov, ktoré sa nakoniec rozpadom monarchie nepodarilo dosiahnuť, bolo aj oslabenie pozície Nemecka. Opäť zásluhou veľmocí, ktoré pri honbe za dosiahnutím naplnenia vlastných cieľov ignorovali porušovanie záväzkov Nemecka po skončení I.svetovej vojny, čo viedlo nakoniec k nástupu fašizmu v Nemecku a vypuknutiu druhej svetovej vojny.

Martinská deklaràcia je jeden z najvýznamnejších dokumentov slovenského národa, ktorým národ jasne deklaroval svoju snahu o sebaurčenie. A jeho význam je neporovnateľný s akýmkoľvek dokumentom, prijatým kdekoľvek vo svete … nikto nespochybňuje zásluhy T.G.Masaryka na vzniku Československa, ale jeho vzťah voči slovenskému národu treba vidieť reálne a nestavať pomníky tam, kde na to nie sú dôvody …