O Slovensku

Stretnutia po rokoch bývajú často zábavné. Z vychudnutých študákov sú v nejednom prípade pupkatí a plešivejúci páni, z mladých ako prútik ohybných dievčatiek, za ktorými sa otáčali aj autobusové zastávky … sú niekedy korpulentné dámy, ktoré je ľahšie preskočiť, než obísť …

Ale na tom vôbec nezáleží. Niektorí spomínajú, iní zase rozprávajú o tom, čo sa udialo, kým sme sa nevideli. Zážitky striedajú výbuchy smiechu, niektoré končia v kŕčoch alebo záplave sĺz … za tri desaťročia sa veľa veci zmení, vytratí sa ostych dospievajúcich a nahradí ho skúsenosť a rozvaha starnúcich … ľudí v najlepšom veku. Život je proste neopakovateľným divadlom, kde sa odohráva každý deň predstavenie, vždy s iným obsadením, iným záverom a málokedy šťastným koncom.

Najzábavnejšie momenty prináša pozorovanie ľudí. Jednému priam svieti v očiach otázka (pri pohľade na študentskú lásku) … kde som vtedy mal oči … iný zase zjavne ľutuje, že sa kedysi nezaujímal o triednu sivú myš, z ktorej je dnes nádherná a zrelá labuť, pri ktorej vyzerá jeho niekdajšia princezná … ako sivá myška. Život dokáže v spolupráci s rokmi neraz zázraky. Alkohol mám pod kontrolou, bľaboce tackajúci sa spolužiak, ktorý mal vždy pod kontrolou svoju konzumáciu. Nie, tri liečenia stačili, aj tak nepomohli.

Zrkadlo je nemilosrdný sudca. Nepozná zľutovanie a bezohľadne ukazuje realitu …

Najlepšie sa zabávam pri pohľade na vlastné ja … optimisticky sa utešujem, že som na tom vlastne lepšie než za mladi, pretože dnešné nedostatky môžem pripísať veku, s minulými to bol predsa len trochu problém. Ktosi povedal, že vekom rastú uši a nos, asi bude na tom niečo pravdy, pretože čoraz viac mám pocit, že najviac vyčnievajú z tváre. Ale vlasy sa zatiaľ hrdinsky držia. Aspoň niečo.

Okolo prechádza spolužiačka. Trikrát mi to nevyšlo, ale dnes som šťastná, šepne hanblivo. Súdiac podľa zle zamaskovaného monokla pod okom, je to jej dnešné šťastie asi dosť bolestivé. Spolužiak ukazuje svoj najnovší štvorkolesový klenot, a o čosi neskôr si sťažuje, ako nekresťansky vysoké sú splátky. Spozoruje môj úškrn a opýta sa, či povedal niečo smiešne … nie, nič … len mi napadlo, či ťa niekto bil pri podpise zmluvy, keď sa sťažuješ na splátky. Hm, toto mi asi nevyšlo, vyzerá to na koniec debaty …

Mám štyri deti, prizná sa moja (nepriznaná) školská láska. Málokto si to uvedomuje, ale je najbohatšia z nás všetkých. A nič na tom nemení ani strata práce jej muža, či občasné problémy so zdravím. Za všetko dobré a krásne sa v živote platí. A kto nie je ochotný platiť, nemá obvykle vôbec nič.

Ako sa ti darí, prehodí spolužiak, ktorého som nikdy nemusel. Skvele … odpovedám, ale to by som mu povedal aj vtedy, ak by som mal smrť na jazyku. Nič neteší ľudí viac ako cudzie problémy, ale na tento druh zábavy akosi nemienim prispievať čriepkami vlastného života.

Polnoc … pomaly a “nenápadne” sa vytrácajú rozveselené páriky. Už netreba sadiť kaleráby do naivnej ženskej duše, roky vyriešili väčšinu otázok, ale najmä jednu – kto si chce užiť, nehľadá dôvody, ako to ospravedlniť. A nejedného ani netrápi, že má papier na niekoho iného. Akoby chceli dobehnúť resty mladosti. Lepšie je učiť sa na chybách iných. A tak tomuto športu neskúšam holdovať, videl som priveľa sklamaných tvári, ktoré sa zobudili tam, kde nemali. Obvykle nasledujú odvrátené tváre, zatemnené hľadaním odpovedi na otázku, čo bolo alebo nebolo.

Každý by si mal vážiť, čo má a nemal by krásne spomienky mladosti przniť naháňačkou za splnením želaní z doby dávno minulej. Niekedy je lepšie, keď ostanú sny v polohe nesplnených prianí.

A tak konštatovaniu “Tak veľmi si ma chcel (a ty nechcela)” svedčí najlepšie – minulý čas …

Prečo si taký suchár, pýta sa sen študentských čias. Možno preto, že mladosť sa vyparila ako para nad hrncom, a hlúpe rozhodnutia majú často oveľa hlúpejšie a vážnejšie následky. Ale skôr preto, že som spokojný s tým, čo mám – a nepotrebujem skúšať, čo by som mohol mať.

A tak sedíme pri pohári minerálky a dumáme. Možno premýšľa, prečo jej prišla na um myšlienka, ktorá sa teraz zdá absurdná, a ja zase premýšľam, ako ukončiť trápne a ťaživé ticho. Asi bude najlepšie zdvihnúť sa, a so zbierkou trápnych slov (za ktoré sa bude človek určite neskôr hanbiť) zdvihnúť kotvy a odísť. Vždy je lepšie vyzerať ako blbec, než urobiť blbca z niekoho, kto sa len mýlil.

V očiach jej svieti nevypovedaná otázka – prečo … možno preto, že aj v (nenávidenej) matematike platí pravidlo, že mínus a plus dajú ako výsledok – mínus. Možno preto, že poznám priveľa ľudí, ktorí riešia žiaľ bohatou zálievkou a nakoniec sú – ešte nešťastnejší. A možno aj preto, že zosnulým (vrátane nápadov a túžob) treba nechať ich pokojný odpočinok.

Ale hlavne preto, že rozbitím vlastného šťastia nevyriešim cudzie nešťastie, a len ublížiť ľuďom, ktorých mám rád a vážim si ich …

Svitá … pomaly sa otvárajú dvere na rôznych koncoch chodby, neistým krokom vychádzajú dočasní obyvatelia izieb. Niektorí zjavne zarazení, iní poriadne unavení, ale niečo tam chýba. Chýba tam výraz spokojnosti a naopak vidieť až priveľa rozpakov. Alkohol namaľoval obraz, ktorý do rána vyprchal a nahradila ho krutá realita. Vrátia sa do svojich domovov so spomienkou, o ktorú nestáli … výčitkou, ktorú nepotrebovali … a sklamaním, ktoré nahradilo dlhoročnú (krásnu) ilúziu – čo by bolo, keby …

Lúčime sa. Pozerá na mňa, ale už nemá v očiach ten nešťastný výraz, ktorý tam bol predtým. Pochopila … čomu sme sa vyhli, a možno raz nájde aj odpoveď na otázky, ktoré ju trápia a môže len sama vyriešiť. Rozhodnutia, ktoré neurobí nikto v jej mene, ale musí ich urobiť sama. Nech je to akokoľvek, dnes vyhrala. Nepribudol je další problém. Zbytočný problém.

Niekedy je úprimné priateľstvo cennejšie ako prchavý, krátky zážitok … čo chceš od života, opýtal sa kedysi profesor. Neviem … pozeral na mňa a nakoniec povedal – nech urobíš čokoľvek, dobre je to len vtedy, ak môžeš byť spokojný sám so sebou a môžeš sa každému priamo pozrieť do očí … niekedy je lepšie vzdať sa balíčka cukríkov, ako mať v ústach trpkú chuť …😂