O Slovensku

Dnešný blog bude reakciou na článok v denníku Šport s názvom „Sme národ porazených“, ktorý ma zaujal, pretože sa venuje všetkému možnému, len nie podstate nespokojnosti – a to nielen fanúšikov …

Najprv realita hokejového šampionátu dvadsaťročných v Kanade – tri zápasy – tri prehry … o jednom zápase sa dá povedať, že sme dokázali hrať v niektorých fázach vyrovnanú partiu (s USA), aj keď hlavne zásluhou brankára. Konfrontácie so severskými súpermi dopadli žalostne, inak sa to nazvať nedá – prehry o tri, resp. štyri góly, pričom v prvom prípade ide jeden z našich gólov na vrub súpera, sa inak pomenovať nedajú. A kto si pozrie hru Kanady v druhej skupine, sotva môže veriť v postup cez Kazachstan a … Kanadu. Ale povedzme, aj motyka môže vystreliť a v športe je všetko možné …

Ako fanúšika hokeja ma každá naša prehra mrzí, ale viem s tým bez problémov žiť. V športe je vždy niekto medzi porazenými, a pokiaľ je súper evidentne lepší, nemáme sa na čo sťažovať. Skúsme sa však venovať podstate slova lepší a všetkému, čo s tým a s hokejom – súvisí. A potom budeme (možno) vidieť veci inak. Stačí si porovnať súčasnosť a obdobia v rokoch 1993 – 2004. Zámerne som si vybral na porovnanie éru, kde dosiahol slovenský hokej najviac úspechov, pretože aj tam sme utrpeli nespočetné množstvo porážok, ale za iných okolností.

Skúsme si to rozobrať postupne a môžeme začať naším herným prejavom …

Ak sme v období rokov 1993 – 2004 prehrávali so silnejšími súpermi, často to bolo aj vtedy, ak sme mali počas zápasu viac striel, šancí, naša hra bola útočná a súper sa často len bránil a vyrážal do protiútokov. Podobným spôsobom sa dal charakterizovať nejeden zápas, ktorý sme odohrali proti susedom z Česka. No aj napriek trpkosti prehier sa dalo na niečo spomínať v pozitívnom duchu – na predvedenú hru, za ktorú nás chválili aj vo svete. Náš hokej bol proste pozerateľný a lákal divákov … dnes ?

Dnes je nás hokej – nepozerateľný. Hráme niečo, čo vydržím v najlepšom prípade pozerať päť-desať minút, a mám dosť. Sme pomalí, nevieme si prihrať viackrát po sebe, využívanie šancí je viac-menej otázkou náhody. Dnes už môžeme len snívať o kombináciách, ktoré kedysi predvádzali naši hokejisti. Staviame na „dôslednej“ defenzíve, ktorá nám nie je nielen vlastná, ale ani – dôsledná. Na niečo, čo predvádzajú Nemci alebo Švajčiari, nemajú naši hráči kondíciu, rýchlosť ani tvrdosť. A výsledky len zodpovedajú našim nedostatkom. Možno máme najlepšie mužstvo medzi dvadsaťročnými v rámci posledných rokov, ale v konfrontácii so silnou šestkou pôsobí – žalostne. A je úplne jedno, či podľahne o gól, alebo päť. O dnešnej filozofii slovenského hokeja by sa dalo povedať aj niečo iné – ak nám zachytá brankár, súper nepremení šance a my zlepíme nejaký gól, mohli by sme vyhrať. Mám na mysli zápasy so silnými súpermi … šťastie praje pripraveným a na náhode stavajú len zúfalci a blázni.

Hokejový zväz nepotrebujeme … diplomacia je v tejto sfére žalostná a doma to tiež nie je na fanfáry …

Úpadok slovenského hokeja má viacero príčin, ktoré sú pomaly identické s úpadkom v iných športoch. Môžeme začať tým, že športujú hlavne tí, čo majú peniaze a prakticky sa nehľadajú talenty. Áno, talenty treba hľadať … nie čakať, že nám spadnú z višne, keď sa budeme pod ňou opaľovať. Ani v najlepších časoch nevedela slovenská hokejová diplomacia zaistiť pravidelné konfrontácie so silnými, a skončili sme tam, kde sa niečo naučili od nás, a dnes nás bežne a bez problémov porazia – medzi Nemeckom, Švajčiarskom, Francúzskom, Rakúskom, Bieloruskom, Dánskom, Nórskom a spol. Konfrontácia s týmito súpermi nám nič nepomôže … skôr naopak.

Liga ? Vyššie spomenuté krajiny majú buď kvalitnejšiu súťaž na domácej pôde, čo platí hlavne pre Švajčiarsko, alebo ich najlepší hrajú v kvalitných ligách, ale majú týchto hráčov nepomerne viac. Vytvorili vhodné podmienky pre vyhľadávanie a financovanie výchovy talentov, prestali sa vyhovárať a výsledky ich práce vidieť. V prípade slovenskej ligy je dokonale vidieť, ako upadla výchova talentov na Slovensku – povedzme na príklade Banskej Bystrice. Vyberie si finančne dostupných hráčov vo svete, pričom sotva sa dá o niektorom povedať, že by bol hviezdou – a napriek tomu dokážu títo hráči podať výkony, s ktorými získal klub od Hrona dva tituly a trvale sa pohybuje na vrchných priečkach. A dokáže to napriek tomu, že počas letnej prestávky obmení aj polovicu kádra.

V niekdajšej československej lige bolo pravidlom, že v štvrtých útokoch klubov, ale aj reprezentácie získavali ostrohy talentovaní mladíci – niektorí osemnásťroční, devätnásťroční … dnes ? Netreba odpovede, stačí si pozrieť súpisky ligových klubov. O reprezentácii škoda hovoriť, pretože aj keď to nikto nehovorí, dlhodobo je hlavným cieľom udržanie v A-skupine medzi dospelými. Opäť sa dá hovoriť o zlyhaní riadenia súťaže …

Systém … mnohí sa sťažujú, že ak sa aj objaví nejaký talent, ešte počas stredoškolských rokov utečie do zahraničia, za lepšími podmienkami. Podstatné sú posledné dve slová – lepšie podmienky. Kto si dnes spomenie, ako skončil po druhom zvolenskom titule tréner Zvolena P.Mikula ? Musel odísť, pretože síce získal titul, ale nedal príležitosť správnemu hráčovi. Jeho prípad dokonale ilustruje slovenský problém – nie je to o talentoch, ale správnych hráčoch – deťoch sponzorov, funkcionárov klubov a podobne. Kto môže nastaviť systém ? Kluby sotva, tým vyhovuje dnešný stav. Bol by problém vytvoriť pravidlo – štvrtej mládežníckej formácie, teda kompletnej päťky ?

Ernest Bokroš ? Klobúk dolu pred jeho prácou. Každý rok varí z vody, v tom poslednom bolo jeho mužstvo doslova fackovacím panákom najvyššej súťaže … nastaviť kolektív na víťaznú vlnu po záplave prehier, to je skôr zázrak, než možnosť ….

Dvadsiatka v lige je síce dobrým projektom, ale jej zmysel sa stráca, ak je len do počtu a zbiera jednu prehru za druhou. Ak by sa jednalo o klasický klub, už dávno by museli prísť rázne zmeny. Takto sa len konzervuje absurdný stav, kašlať na prehry, hlavne nech si zahrajú s ligistami. No, možno by si niekto mohol preštudovať následky dlhodobého neúspechu na psychiku športovca, najmä mladého … vždy sa to nejako prejaví. A len negatívne.

Kto naozaj chce zlepšenie, musí v prvom rade zlepšiť podmienky. Poskytnúť financie na vyhľadávanie a výchovu talentov, kombinovať ich s obmedzením odchodu talentov zo Slovenska (dnes aj tak nemáme podmienky a kvalitu na odchod 17-18 ročných) … hráč môže odísť aj o tri-štyri roky neskôr, a za ten čas môže byť prínosom aj pre reprezentáciu, aj sa lepšie zohrať pre neskoršie potreby reprezentácie s ostatnými hráčmi. Napokon, svojho času nosili medaily hráči, ktorí až na ojedinelé výnimky odohrali sezóny na domácich klziskách … možno by sa zišlo pripomenúť si niekdajší, bývalý systém výchovy hráčov.

Otázky … každý chápe, že nemôže každá generácia priniesť Demitru, Šatana, Pálffyho, Bondru či iných … ale prečo patria naši hokejisti dlhodobo medzi najpomalších ? …

A tak odpoveď na úvahu z denníka Šport – fanúšikovi nevadia prehry, s tými by sa vedel zmieriť. Vadí však spôsob, ako k nim dochádza ….