O Slovensku

Veru tak, prekliaty socializmus … to si musí dnes myslieť každý oligarcha, pochybný zbohatlík z chatrče, ktorý len náhodou začal budovať svoje impérium po zmanipulovanej privatizácii a vytunelovaní štátnych a privatizovaných podnikov. Milionár, o ktorom nenájdete žiadne záznamy k jeho začiatkom, žiadne objavy a patenty – ktoré viedli k vzniku mnohých legendárnych firiem, proste prišiel, ukázal sa a zrazu tu bol. A keďže množstvo bielych koní zmizlo, prípadne niektorí sedia, alebo iní sú tak ťažko chorí – či skôr toľko vedia – a tak sa nemusia báť, nemusí sa báť ani on – milionár z chatrče.

Prekliaty socializmus, myslí si každý politik. Však demokracia je taká krásna, tak dobre sa rozhoduje a nenesie zodpovednosť, tak dobre je na poslaneckej stoličke počas tárania nezmyslov a klamania voliča, len jedno nám chýba – zákon na uzavretie papúľ, ktoré nechápu, že sa nemajú starať. Však za socializmu to tak dobre fungovalo, len majetky sa museli skrývať.

Veru … 50. roky som nezažil ani tu, ale ani počas pogromov v USA. (ak niekto nevie, o čom je reč, existoval tam výbor pre neamerickú činnosť, akési kladivo na čarodejnice). So 60. rokmi to bolo podobné, nezažil som priateľskú návštevu spriatelených armád, ale ani doručenie demokracie do Vietnamu na chrbte napalmu, či iných dochucovadiel. Asi som mal na tieto udalosti smolu. Zažil som však sovietskych vojakov, ako neďaleko domu, kde som rástol, pobehovali za mrazivých rán v tielkach a trenírkach, videl som ich zúfalé pohľady, keď v 90. rokoch odchádzali. Neskôr, keď sa rozmohla anarchia v Jeľcinovom Rusku, som ich pohľady pochopil. Schopnejší (a drzejší) skončili v mafii – neschopní a slušní na ulici. Aká to podobnosť s našimi politickými stranami, nie ? Vraj čiste náhodná … neverím.

Za socializmu sme sa k sebe chovali ako ľudia. V televízii sme síce mali hlavne naše, české, sovietske, poľské filmy, alebo občas aj komédie z Francúzska, či počas školského kina si pamätám rozprávky z produkcie Walta Disneyho, ktoré sa neskôr vytratili. Mnoho produkcií bolo poznačených politickou propagandou, ale takou je napríklad aj Rambo. Rozhodne však nehrozilo, aby po zapnutí prijímača sa na diváka valili potoky krvi, zástupy prostitútok či iných celebrít. Rovnako sa nemohlo stať, aby som ráno vyšiel na ulicu a stretol tackajúcich opilcov. Vlastne, počas týždňa sa ani nemohlo stať, aby školopovinné dieťa pobehovalo po ulici len tak, či sa po nej tackal opilec v tzv. pracovných hodinách. Okamžite sa mohol pristaviť ujo v žandárskej uniforme a opýtať sa – prečo nie si v škole či práci ? Ako dieťa by som dostal doma od otca, ako dospelý by som dostal niečo iné, na žandárskej stanici. A kto to nechápal, tak dostal bezplatný pobyt v istom zariadení, kde mu výhody práce vysvetlili. Všetko podľa zásady – kto pracuje, nekradne, lebo to nepotrebuje. A tak mohli chodiť babky a dedkovia pokojne po uliciach, lebo im nehrozilo, že ich po hlave tresne nejaký čambo pre pár korún.

Dnes sa k sebe nechováme ako ľudia. Flákači sa nám rehocú z obrazoviek, a hovoria, že musíme šetriť – oni nie, hoci všetko rozkradli a rozpredali. Oni predsa tvrdo drú na náprave – napríklad na golfových či tenisových ihriskách, alebo počas vetrania mileniek, prepáčte výjazdových rokovaní vlády. Babky a dedkovia chodia po uliciach so strachom, lebo máme kopu nezamestnaných a zúfalý človek je schopný všetkého. Hlavne, ak je hladný alebo narkoman. Televízor asi začneme zamykať do skrine, lebo po jeho zapnutí sa na vás vyvalí krvavá americká „kultúra“. Samé vraždy, prepady a podobne. Občas sa niekto pomýli a odvysiela niečo kvalitné – napríklad o druhej ráno, lebo dovtedy vás musí zavaliť Sliepkami z Farmy, tureckými a inými sr.čkami telenoviel, slintaním nad utrpením iných či záplavami reklamy na nepredajné veci. Tí, čo majú prácu, drú denne desať – dvanásť hodín za žobrácku mzdu, a tak máme množstvo pracujúcich a zadĺžených bedárov. Šťastnejšie deti vyrastú v opatere oboch rodičov do dospelosti, je však množstvo takých, čo im rodič nezvládne barbarské podmienky demokracie a zomrie na civilizačné choroby (ľudovo sa uštve), alebo spácha samovraždu. V tom lepšom prípade – sám.

Vraj sa máme lepšie. Hlavne by mali vymrieť tí, viete z komunistickej generácie. A potom bude všetko o.k., všetko bude normálne. Neviem, ja súčasnosť pokladám skôr za šialenú, ale určite nie normálnu. Ale nedivím sa, prečo mnohí túžia, aby sme vymreli. Tí, čo si minulú éru pamätáme. Majú totiž strach. Strach zo sedliackej matematiky, ktorá platí stáročia a hovorí –

1. nie je rozdiel medzi drž hubu a tým, že hovoriť môžeš, ale všetci tvoj názor ignorujú
2. je však rozdiel medzi tým, že musíš držať hubu, ale máš jedlo a slušné bývanie – ale môžeš hovoriť, čo sa ti zapáči … ak teda vládzeš, lebo nemáš robotu, alebo drieš od svitu do mrku a sotva prežiješ
3. demokracia na obrazovke mi nechýba, ak jej symbolom sú vrahovia a štetky – kvalita mi však chýba
4. priateľstvo USA je rovnakým danajským darom, akým bolo sovietske, avšak s jedným rozdielom – Rusi sem zvláčali kadečo (aby si udržali impérium), avšak demokrati spoza oceána nás len okrádajú a vyrábajú nám nepriateľov, keď v našom mene (členovia kuple-spolku NATO)kade-tade vraždia

Prekliaty socializmus.Veru, vtedy sme sa chovali ako ľudia skoro všetci, dnes sa za ľudí pokladajú len vyvolení. Ostatní sme plebs, štatistika. Krovie … len nechápem jedno – keď sú takí verní našim potrebám, prečo si stavajú domy v chránených štvrtiach, za vysokými múrmi ? Asi si boja, že im prídeme za ich dobro poďakovať … nie ?