O Slovensku

Svojho času nevedela rada pre rozhlasové a televízne vysielanie riešiť triviálny problém – násilie na televíznych obrazovkách,prezentované 24 hodín denne,hoci zákon obmedzoval priestor pre tieto “diela” na čas medzi 22,00-6,00

Dnes nesieme následky.Narušené osoby siahajú po zbrani,ak nevedia žiť samé so sebou.A obete pribúdajú.Samozrejme,po zbytočnej tragédii nasleduje falošná ľútosť a pokrytecké odoberanie/odovzdávanie verejných funkcií,ći pokrik politických šašov … akoby to mohlo vrátiť obetiam život,ale možno zakryje podstatu problému.

Ak by mali médiá ponúkať kvalitu,väčšina by neexistovala.Naozaj niekoho zaujíma,kto a koho zavraždil či znásilnil kdesi v Kentucky,alebo kto a koľko času strávil v lone istej “celebrity” ? Je to jednoduché – čím primitívnejšia spoločnosť,tým menej otázok na zodpovedných.Typickou ukážkou boli protesty “Za Európu”.

Utekajme,ťahajú nás do ruskèho područia

K smiechu.Však sa nič nezmenilo,okrem handry,zakrývajúcej istú časť tela,do ktorej sa tak ochotne pchajú slovenskí potentáti.V područí sme stále.Akurát sme mali kedysi vlastnú menu,a nemuseli konzumovať potravinársky odpad z dovozu.

A podobne je to aj s násilím.Ak niekomu ukážete,že sa problém dá riešiť silou či hrozbami,vždy sa nájde jedinec,ktorý to skúsi.

Stručne … ryba smrdí od hlavy.Skúsme vyhnať násilie z médií a možno sa niećo zmení … k lepšiemu.