O Slovensku

Priznám sa, po včerajšej opakovanej skúsenosti s cestovaním po Slovensku sa ani nedivím, že cestovný ruch v tejto krajine upadá. Skôr by som sa divil, keby sa sem turisti vracali. Pravda je nemilosrdná – ako hostitelia sme mizerní, ale nenásytní.

Vstanete skoro ráno, a nechce sa vám pripravovať raňajky pred dlhšou cestou ? No, možno svoju pohodlnosť oľutujete. Nastúpite do auta, a vydáte sa na cestu v presvedčení, že niekde sa neskôr zastavíte cestou, a najete. Možno ani netušíte, aké prekvapenia vás môžu čakať. Takže – ráno som vyrazil o štvrtej z Banskej Belej, a smeroval do Michaloviec. Nechcelo sa mi trmácať po okresných cestách, a tak som zvolil rýchlostné cesty a diaľnice – najprv na Banskú Bystricu, a po krátkom prechode cez Donovaly do Ružomberka som vyšiel na liptovskú diaľnicu, z ktorej som musel zísť pri Poprade.

Prvý pokus o zastavenie na raňajkách prišiel v Ružomberku. Dávno viem, že na železničnej stanici je reštaurácia, kde sa dá celkom slušne najesť. Nevedel som však, že sa zmenila otvráracia doba – posunula sa zo šiestej na siedmu, takže som mal smolu. O diaľnici si ilúzie nerobím. Dechtáre sú skoro ráno zatvorené, a na čerpacej stanici nad Liptovským Jánom je síce reštaurácia, ale jej ponuka je značne chabá – kuracie nugety, nejaké párky, hemendex … nič pre mňa. V Poprade si ilúzie nerobím, tam sa vstáva s lenivým Janom, teda okolo desiatej, a priznám sa, už sa ani veľmi nesnažím hľadať po rokoch sklamaní.

Chcel som pokračovať, ale prišla správa, že by som sa mohol zastaviť v Spišskej Belej a prevziať zásielku od klienta. Prečo nie … síce malá obchádzka, ale na druhej strane peknou krajinou, a tak som sa pobral smerom na Kežmarok. Mesto som prešiel bez zastavenia, tam z hľadiska stravovania zdochol pes už veľmi dávno. Maximálne mierne rozmočené bagety, či hranolky na autobusovej stanici … brrr … hotová hrôza. Ináč, ak už som spomínal Poprad, na tomto podtatranskom železničnom uzle je to hotová hrôza – stanica sa síce modernizovala, ale všetko ostatné ostalo po starom – reštaurácia zanikla, lebo majitelia neutiahli astronomický nájom, a ostali tam len kadejaké … šeplety. Hanba …

Takže, prichádzam do Spišskej Belej a ajhľa … čerpacia stanica OMV a za ňou skryté malé Tesco a motorest. Fajn, zabočil som a zastal pred motorestom. Otvárajú o desiatej, chýbalo nejakých osem-desať minút, to už počkám. Počkal som, otvorili a vošiel som do krásnych priestorov malej, ale útulnej reštaurácie. Prišla čašníčka a uštedrila mi chladnú sprchu, ktorá ma prebrala z nadšenia. Niečo na jedenie ? Tak skoro … však ešte sme len začali variť, nemáme teraz nič. A minútky ? Ani tie ešte nemáme pripravené, šepla. Počkajte, idem sa opýtať do kuchyne, čo by sme mohli ponúknuť.

O chvíľu sa vrátila – hemendex a párky. Hemendex … kapituloval som, lebo hlad bol silnejší ako nechuť k tejto forme jedla. Zmizla … a štvrťhodinu jej nebolo. Potom prišla s s tanierom, a mal som okamžite chuť vstať a odísť. Predložila mi totiž jedlo, servírované spôsobom, že lepšie by to zvládol aj žiak základnej školy. Tri vajíčka na dvoch plátkoch šunky, žiadna obloha, žiadna úprava … proste obed podľa “ novomanželky „. Pár kúskov zjavne včerajšieho chlebíka, k tomu káva … bratu, odchádzal som hladný a o päť eur ľahší.

Smutné, ale táto skúsenosť nie je ojedinelá. Stáva sa mi pravidelne, že ráno sa na Slovensku nedá najesť, teda česť výnimkám. Reštaurácie bežne otvárajú kolo deviatej-desiatej, a pre smutnú ekonomiku v rovnakom čase začínajú aj zamestnanci. To ani za hlbokého socializmu nebolo zvykom, aby niečo otvárali zároveň s príchodom pracovníkov. Majitelia chcú ušetriť na platoch, a na druhej strane – zarábať. Kedy však pochopia, že budú zarábať len v prípade spokojných hostí, to neviem.

Ináč … malá poznámka. Opodiaľ jednej čerpacej stanice na strednom Slovensku je malé bistro. Otvorené non-stop, avšak jeho služby sú tiež na úrovni doby kamennej, hlavne pre správanie personálu, ktorý je zjavne pracujúcim z nutnosti a nemožnosti výberu v kraji. Prečo ? Z debaty s unavenou servírkou som sa dozvedel jej “ skvelé “ pracovné podmienky – mesačne odpracuje dvanásť-štrnásť dvanásťhodinových smien za neuveriteľných – 270 € v čistom. Nuž, ťažko sa potom diviť, ako sa správa k hosťom, ak musí mať na prežitie ešte jednu prácu …

V slušných krajinách má štát páky na rozvoj cestovného ruchu a kontrolu kvality poskytovaných služieb … odráža sa to na množstve návštevníkov a ich spokojnosti. Na Slovensku vlastnia tieto zariadenia neraz rôzne pochybné existencie ako formu utápania ziskov z inej činnosti (pamätám si jeden hotel, ktorý bol celoročne prázdny a zatvorený, a napriek tomu vždy bol – v zisku), prípadne ľudia, ktorí nemali do čoho rýpnuť, tak skúsili – cestovný ruch. A tak to aj vyzerá.

Nedivme sa teda, že sme často označovaní ako národ chamtivcov a zlých hostiteľov … často je to lichotivé hodnotenie, oproti realite. Tá je niekedy oveľa horšia. A len na okraj – vrcholom ľadovca našej “ pohostinnosti “ sú Tatry. Tam je návštevník len ovcou na odratie. Kde sú časy, ked boli naše Tatry preplnené hosťami a poľská strana zívala prázdnotou … dnes je to presne naopak.