O Slovensku

Jeden žije v manželstve, iný zase len tak … bez papiera. Niekto je biely, iný čierny …

Problém nie je otázkou toho, kto a aký je … ale toho, ako sa na veci pozerá spoločnosť. A v spoločnosti obvykle vznikne problém, ak niekto chce odpútať pozornosť od iných, oveľa dôležitejších vecí a udalostí. Z jednej strany mám suseda pravoslávneho, nad sebou bigotného katolíka a oproti , na druhej strane ulice – romsku rodinu. Problém ? Vôbec nie – každý si žijeme podľa seba, na ulici sa pozdravíme a vôbec neriešime, aké máme predstavy o živote. Problém by vznikol len vtedy, ak by sme sa navzájom začali posudzovať podľa vlastných predstáv, a hlavne ich začali vnucovať druhým ako šablonu pre ich život, bez ohľadu na to, čo si myslia a želajú.

Ja nie som Rom, ale Cigán … hovorí Dežko …

Dobre, ak to tak vidíš … však mne je to úplne jedno, v tanieri mi nepribudne ani neodbudne. Prečo by som teda riešil, či si Rom alebo Cigán ? Je to tvoja vec, ako to vidíš. Pokiaľ si s tým spokojný, je všetko v úplnom poriadku.

Nie som sprostý, len nevidím …

Veru, stáva sa aj to, že niekto stratí zrak. Stále je však nielen človekom, ale pokojne môže byť aj géniom – však s tým nemá zrak nič spoločné, nie ? Kedy by som začal pochybovať o duševnom zdraví nevidiaceho ? Asi vo chvíli, ak by niekde na námestí protestoval, že sa cíti diskriminovaný, lebo niekto nechce dovoliť, aby bol vodičom školského autobusu, alebo pilotom helikoptéry. Predsa spoločnosť nemôže absurdne ohnúť pravidlo a riskovať osudy iných, aby u niekoho odstránila pocit menejcennosti, prameniaci z jeho handicapu. Ale to tak nie je a mýlim sa ? Radšej spochybníme životy tisícov, ale budeme spokojní s tým, aký dojem sme vytvorili vo vzťahu k desiatkam … či stovkám ľudí ?

Máme skupinu detí na telocviku – dvaja chcú boxovať, a tridsiati hrať futbal. Pôjdeme boxovať, aby sa tí dvaja cítili rovnocenní s ostatnými ??? Nie sme potom – blázni ?

Množstvo otázok, žiadne odpovede. Alebo, v nejednom prípade skôr hľadanie absurdných riešení a odpovedí. Denne sa pozerám na matku štyroch detí, ktorá ostala sama na staré kolená a pomalz a isto smeruje do temnoty duševnej choroby, pretože nezaujíma nikoho – deti, ani spoločnosť. Roky pracovala tvrdo a poctivo, a napriek tomu živorí so smiešnym dôchodkom na pokraji prežitia. Je to problém ? Je – skutočný a vôbec nie je ojedinelý. Táto spoločnosť na dôchodcov kašle, spomenie si na nich len pri voľbách, alebo hádkach o zvyšovaní …  a tam sa hádajú o pár centov, ktoré nič neriešia, lebo ceny skáču o desiatky eur.

Dežiho rodina žije už roky z dávok. Prečo ? Lebo za kritizovanej totality robil Deži tvrdo a poctivo na cestách, kopal kanalizáciu a podobne. Dnes, za zodpovednej demokracie sa platia miliardy firmám, ktoré často nemajú ani jeden stroj, ani jedného robotníka – ale pre Dežiho nie je práca za pár stoviek, hoci ju ovláda a robí dobre. Je to problém ? Je, a oveľa väčší, než hádka o pridelenie práva na manželstvo niekomu, kto nechce žiť vo vzťahu, ktorý spoločnosť chápe ako prirodzený predpoklad pre uzavretie manželstva.

Treba tolerovať menšiny ? Som za – ale rozhodne som proti tomu, aby väčšina ohýbala svoje chrbty a životy podľa želaní menšiny. Vždy a všade platilo, že menšina sa prispôsobuje väčšine … a neraz sa mi to nepáčilo, ale akceptoval som to. No aj napriek nesúhlasu s väčšinou a presadeným názorom som sa nikdy necítil diskriminovaný. Vždy som si našial cestu, ako byť spokojný – lebo som ju chcel hľadať a hľadal. Napokon – stači sa pozrieť na vedenie štátu a výsledky. Chaos, korupcia, klamstvo … to sú reálne výsledky činnosti privilegovanej menšiny.

Problém začína vo chvíli, ak si menšina začne myslieť, že jej záujmy stoja nad všetkým …

Prečo sa nebúrime, že máme tisíce bezdomovcov ? Prečo neprotestujeme, že množstvo rodín žije na pokraji biedy napriek tomu, že obaja rodičia tvrdo a poctivo pracujú ? Prečo neprotestujeme, že všetko navôkol neustále upadá – školstvo, zdravotníctvo, verejné služby ? Prečo sa nebúrime, že sovietskych okupantov vystriedala okupácia Bruselu a NATO ? Prečo sa nebúrime, že hoci máme oveľa viac policajtov, ako v niekdajšom socialistickom “ policajnom “ štáte, je na uliciach miest menej bezpečne, ako kedysi ? Prečo neprotestujeme proti tomu, že obyčajný človek môže skončiť vo väzení za pár kukuríc, ale politik veselo spôsobí štátu škodu vo výške miliárd a nestane sa mu absolútne nič ? Prečo nekričíme o diskriminácii, však vodič môže stratiť vodičák, ak nemá na pokutu alebo dlhuje na výživnom – čo pre mnohých znamená aj stratu práce, ale politik môže robiť škody štátu desaťročia a veselo posedávať vo funkcii – nič sa mu nestane ?

A to je len pár otázok, kde by sme mali hľadať odpovede a trápiť sa … a to sú problémy, ktoré trápia celú spoločnosť. Ale nie – my ideme platiť bludné referendum o rodine, a ideme sa hádať o tom, či adopcie a manželstvá pre homosexuálov pripustíme, alebo nie.

Sme moderná spoločnosť, a preto meníme aj tisícročia platné spoločenské normy, a pravidlá.

Naozaj ? Osudy niekdajšieho irackého diktátora S. Husajna jasne dokazujú, že sme stále zaostalou spoločnosťou. Masový vrah a bandita bol totiž pre baštu demokracie a náš vzor nepriateľom alebo spojencom podľa toho, čo sa kedy a komu hodilo. A na ľudské životy sa veselo – kašlalo. (na Youtube nájdete zaujímavý dokument s názvom – Saddám Husajn najlepší nepriateľ – ak by vám ho nechcelo vyhľadať, hľadajte ho v českom jazyku) … dokonalé zrkadlo súčasnej spoločnosti, ktorá horlí za práva rôznych menšín, aby mohla zakrývať problémy, ktoré nie je schopná – či ochotná riešiť. Prečo ich nechce riešiť ? Nemôže … ?

O absurdnosti súčasnej spoločnosti a jej morálky najlepšie svedčí to, že strýčko Sam behá po svete a hlava-nehlava mláti každého, kto sa mu vzoprie, ale hrozbou pre svetový mier je Sergej, ktorý sedí doma na zadku, a drzo si dovolí mať vlastné vojská na svojom území … na svojej hranici s nepokojným susedom, u ktorého strýčko Sam vyvolal občiansku vojnu … pochybujete ? Tak si pozrite spomínaný dokument … možno zmeníte názor.