O Slovensku

O usmiatych a šťastných ľuďoch … o radosti …. o láske ….

O ľuďoch, ktorí sa majú lepšie, ako ich rodičia … o deťoch, ktoré sa budú mať lepšie, ako ich rodičia …

Usmiatych a šťastných vidím málo … ale mnoho tvárí je ustaraných, nervóznych či strhaných …

Vidím ženy, ktoré nie sú matkami …lebo majú obavy z každého nového dňa a boja o prežitie … nemajú istotu práce, čo im berie vieru v budúcnosť svojho dieťaťa …

Vidím mladých starcov, chodiacich z jednej práce do druhej, aby splatili hypotéky … alebo ich mali šancu dostať …

Vidím mladé vdovy s malými deťmi, ktoré kráčajú pomedzi preplnené police v obchodoch … a v košíku majú polovicu bochníka chleba, maslo a liter mlieka …nervózne vysvetľujúce dieťaťu, že cukríky dnes nebudú… ale raz áno…

Vidím plačúcu babku, ktorá vychádza z lekárne s receptom a bez liekov … môže si vybrať lieky alebo jedlo …

Kedysi som videl ulice plné mladých a hrdých matiek – dnes vidím ulice preplnené uštvatými ľuďmi, strachom a obavami … bezdomovcov a narkomanov … či zúfalca, ktorý hodil tehlu do výkladu obchodu a zavolal políciu, aby ho dali do väzenia – aspoň bude mať v zime strechu nad hlavou …

Vidím mladú absolventku univerzity, ktorá zúfalo prezerá inzeráty na prácu a všade vidí – nemáme záujem o absolventov vašej univerzity … 

Pýtam sa ľudí – ako sa vám páči sloboda a pokrok, ktorý naša krajina dosiahla ? Ako sa vám páči život ?

Aký život … veď sotva prežívame. Aký pokrok … keď sto rokov po zavedení osemhodinového času musím pracovať dvanásť hodín denne, aby som zarobil to, čo kedysi za osem hodín …

Rusko – 1917 …Španielsko a Portugalsko – 1919 ….Francúzsko – 1936 ….USA – 1938

Otec mal 18 rokov, keď začal pracovať. O päť rokov neskôr dostal podnikový byt … o osem rokov sa oženil … o tri roky dostal pre dcéru miesto v škôlke … 

A dcéra ? ….mala 18 rokov, keď začala pracovať …mala 20, keď ju prijali na vysokú školu … mala 22, keď ju musela opustiť, lebo rodina nemala dostatok financií na jej štúdium …. o byte len sníva ….denne drie dvanásť hodín a každý druhý víkend … na výplatu dostane 360 €, ktorými zaplatí svoje poplatky a rodičia jej musia prispieť ďalšou stovkou, aby mala na stravu. Vlastný byt ? Smola … nič neušetrí.

Má sa lepšie, ako jej otec ? Má, lebo môže cestovať (však nevadí, že si neušetrí ani na Tatry) … v obchodoch si môže kúpiť, čo sa zapáči (len na to nemá peniaze) ….

Nemôže žiť každý v Bratislave, nemôžu všetci podnikať, nemôžu byť všetci riaditelia či manažéri. Všetci sú však ľudia … a mali by mať šancu na slušný život … 

Majú sa lepšie, lebo nežijú v totalite. Naozaj ? Omyl, pre nich nikdy totalita neskončila. Vtedy ich obmedzovala štátostrana a plot, dnes peniaze. Ale vtedy sa aspoň nemuseli báť, že skončia – pod mostom.

O čom je teda život ? O ľudskom šťastí … ale hladný človek kašle na slobodu, lebo ju nemá. Ráno vstáva so strachom, večer zaspáva so strachom … to je realita 80% Slovákov.

A rečou čísel ? Vyše štyristotisíc nezamestnaných, približne rovnaký počet vyhnaných z vlastnej krajiny (aby prežili) … a ďalší milión pracujúcich, ktorým nedávno dvíhala vláda minimálnu mzdu, aby dosiahli aspoň hranicu – biedy. Pracujúci bedári …

Pokrok nás prevalcoval … ale neurobil šťastnými …