O Slovensku

SaS spôsobila Slovensku medzinárodnú hanbu tým, že odmietla euroval a následkom jej konania bol pád vlády …. Platili sme dane a máme nárok na odškodnenie, lebo štát zlyhal pri kontrole nebankových subjektov ….

Zaujímavé výroky od rôznych diskutérov. Čo majú spoločné euroval a nebankové subjekty ? Veľa – napríklad bezcharakternosť účastníkov. Pred pár rokmi prišiel za mnou kamarát s nejakou petíciou, ktorej cieľom bolo odškodnenie klientov nebankoviek. Nepodpísal som a on sa urazil – vraj nemám srdce. A tak som mu pripomenul, ako chodil svojho času do krčmy a vychvaľoval sa, koľko zarobil na svojej investícii z rozumu, a rehotal sa nám – somárom, ktorí sme odmietli tento “ skvelý “ kšeft. Kde si nechal srdce vtedy a prečo si sa s nami “ somármi “ nerozdelil ? – opýtal som sa. Zamračil sa a odpovedal, že predsa sa nebude deliť o zisk zo svojich peňazí a rizika, ktoré podstúpil. Ja som sa vtedy zasmial a konštatoval som, že ak sa nechcel deliť o zisk z rizika, prečo by sme mali my prijať podiel zo straty – z jeho rizika ? To je niečo iné, odsekol a odvtedy sa so mnou nebaví.

Má pravdu, je to niečo iné ….

Euroval … prečo vznikol ? Na začiatku boli zbedačené krajiny južnej Európy – napr. Španielsko a Portugalsko po pádoch diktátorských režimov Franca a Salazara, či Taliansko zmietané v chaose pádov vlád pod vedením Kresťansko-demokratickej strany, ktorá dosiahla neprekonateľný rekord – stvorila viac vlád, než bolo rokov, počas ktorých vládla. K tomu prirátajme Grécko, ktoré ovládali najprv Wittelsbachovci, potom vojenská junta a nakoniec pseudo-socialisti. Všetky štáty a vlády mali jedno spoločné – vyrábali dlhy ako na bežiacom páse, a požičiavali si od celej západnej Európy, ktorá počas studenej vojny žila v strachu, že ak im nepožičia – požičajú a ovládnu Sovieti. Výsledkom studenej politiky bol komický systém úverovania krajín – dlžník vydal dlhopis, a na jeho základe dostal pôžičku od veriteľa, pričom obaja – dlžník i veriteľ – vedeli, že záruka je bezcenná a peniaze nebudú nikdy splatené. Všetci však boli zdanlivo spokojní – teda až na obyvateľstvo, ktoré potrebovalo na prevzatie výplaty skôr fúrik, než peňaženku. Problémy sa začali hromadiť koncom 80. rokov, a mnohým krajinám hrozil štátny bankrot. Našťastie – Sovieti mali na čele Gorbačova …. a ten sa rozhodol, že je čas, aby si každý išiel svojou cestou – priatelia buďme a dlhy si plaťme. Niektorí to pochopili rýchlejšie, iní pomalšie, ale na začiatku roku 1990 bol východný blok minulosťou … a na obzore sa zjavila záchrana.

Stačí položiť východoeurópske ekonomiky …

Krajiny východnej a strednej Európy bolo možné rozdeliť na dve skupiny – v prvej boli bohatšie, ktoré mali vyrovnané hospodárske bilancie, lebo sa riadili zásadou – na čo nemáme, to neberieme. I za cenu dočasného nedostatku na trhu. Sem patrili bývalé Československo, Juhoslávia, či NDR. Relatívne dobre bolo na tom aj Bulharsko. V druhej skupine boli krajiny, ktorých ekonomiky veľmi kolísali – Poľsko, zmietané nepokojmi počas výnimočného stavu, Rumunsko – ovládané karpatským “ géniom “ Ceausescom, či Maďarsko s kádarovským mačkopsom – trhovým socializmom. Všetky krajiny mali však jedno spoločné – dopyt na trhu presahoval ponuku, keďže boli dlhé roky vydierané “ demokratickým “ Západom, a mohli obchodovať poväčšine medzi sebou. Tomu druhu politiky sa vtedy hovorilo – embargo. V preklade

… buď budeš robiť to, čo chceme my, alebo nebudeme kámoši ….

Otvorenie východných trhov zachránilo na istý čas nielen dlžníkov, ale aj veriteľov. Za pomoci skorumpovaných východoeurópskych politikov zlikvidovali konkurenciu, a obsadili dovtedy nedostupné trhy. Možno by sa ekonomiky juhoeurópskych krajín aj spamätali, nebyť toho, že politika obchodu so vzduchom – teda požičiavania za bezcenné záruky – pokračovala. V spojení s presťahovaním výrobných liniek na východ kontinentu a vyplácaním podpriemerných platov tak vznikla vražedná kombinácia – trhy, preplnené tovarom a obyvateľstvom so slabou kúpnou silou.

Konečná, vystupovať … došiel benzín …

Nikto nemyslel na to, čo sa stane, ak sa vytuneluje hospodárstvo východnej a strednej Európy. Nikoho nenapadlo, že chudoba a nezamestnanosť povedú nevyhnutne k sociálnym nepokojom, a tie môžu ohroziť mocenské záujmy niektorých krajín. Prijatie krajín ako Česko, Slovensko, Maďarsko či ostatných do rôznych “ európskych “ štruktúr bolo skôr taktickým manévrom, ktorý mal zaistiť dohľad nad “ správnym “ vývojom. Veľmi drahý dohľad … po tom, ako ich vyspelé demokracie hospodársky zničili. A opäť začali pribúdať dlhy. Na jednej strane boli krajiny južnej Európy, ktorým ani otvorenie nových trhov nepomohlo znížiť zadĺženosť, a na druhej strane nové krajiny, ktoré o všetko prišli a neustále naťahovali ruku – daj, daj ….

Výsledok ? Euroval …. alebo zúfalý krok na utajenie pravdy ….

Ako by asi znášali Nemci, Francúzi či Briti poznanie, že ich bankári a vlády zneužívali postavenie, nakupovali bezcenné dlhopisy za peniaze klientov a daňových poplatníkov ?

Euroval sa stal presne tým istým nástrojom, ktorý odmietli občania v prípade nebankoviek. Nástrojom na náhradu škôd, ktoré napáchali zločinci v politike, previazaní na finančné kruhy – teda zločincov v bankách. Záchranou kšeftu, na ktorom zarábalo niekoľko vyvolených, ale následky mali niesť všetci – teda aj oklamaní a okradnutí. Európe nevadilo odmietnutie eurovalu R. Sulíkom na Slovensku – desila sa však toho, že na základe otvoreného postoja Sulíka v tejto veci sa môže zamyslieť aj niekto iný a povedať si – prečo mám robiť koňa zlodejom a podvodníkom ? Prečo mám platiť škody, ktoré napáchali svojimi zločinmi ?

Je zaujímavé, že v prípade eurovalu kričali rozhodné – Áno – najviac tí, čo pobúrene protestovali proti odškodneniu klientov nebankoviek. Košeľa by mala byť bližšia ako kabát … ale nie je.

________________________________

Nie som proti eurovalu, ani proti odškodneniu klientov nebankoviek. Kto chce podporiť euroval, môže – vlastným majetkom. Nevidím dôvod, aby som sa podieľal na splácaní škôd, s ktorými nemám nič spoločné. Podobne to vidím aj v otázke nebankoviek – existujú predsa zoznamy tých, čo zarobili. Stačí, ak vrátia výnosy … a ostatní si ich môžu deliť. Nevidím však žiadny dôvod, aby som sa delil o straty s ľuďmi, ktorí by sa určite nedelili so mnou o zisk. Prečo ?

Navyše – nikto sa nepýtal, keď išiel investovať alebo požičať. Môj názor nikoho nezaujímal – bol som a stále som pre tých ľudí – nikto. Prečo by som mal byť teraz – niekto ?

A na záver – zlyhala naozaj kontrola štátu, alebo skôr úradovala chamtivosť ? Ako nazvať človeka, ktorý založí dom, aby mohol investovať a ohrozí tak rodinu a jej existenciu ?

V prípade nebankoviek si každý mohol overiť činnosť spoločností. Skoro nikto to neurobil, stačili sľuby a ľudia sa doslova vrhali s peňaženkami do kancelárií. Väčšina spoločností nemala žiadnu obchodnú činnosť, niektoré len bezvýznamnú – a tá zďaleka nezodpovedala tomu, čo sľubovali. Reálnu činnosť vyvíjal možno Drukos … ktorý zrejme doplatil na paniku trhu. Mimochodom – každá banka by skrachovala, ak by sa všetci klienti rozhodli vybrať vklady naraz. Ale – to je iný príbeh.

______________________________

Mimochodom – najväčšou nebankovkou na svete je Brusel. Rozdáva bezcenné peniaze a nesplniteľné sľuby …. a požaduje absolútnu oddanosť, ktorú si bezohľadne vymáha … vtedy ide demokracia bokom  a prichádzajú praktiky špinavej diktatúry.