O Slovensku

V politike sa nedeje nič náhodne. A rovnako platí, že politická rivalita končí dverami snemovní, alebo vypnutím mikrofonov a kamier. Napokon, ešte za onej éry V. Mečiara som neraz videl, ako plece pri pleci sedeli na kávičke ľudia, ktorí si ešte pár minút predtým nevedeli ani prísť na meno, a často sa ohadzovali prívlastkami zlodejov, klamárov či špekulantov. Politika je jedna veľká komédia, v ktorej sa najčastejšie smejú tí, ktorí z tohoto cirkusu žijú … a najmenej tí, čo tento cirkus platia. Vlastne, tým druhým je často skôr do plaču.

Pozeral som jedno video, kde sa hovorilo o kariére cyklistickej “ legendy “ Lancea Amstronga. Jedna časť dokumentu mala priam zlovestnú symboliku – Amstrong stál vedľa vtedajšieho prezidenta G. Busha, ktorý ho označil za jedného z najlepších synov amerického národa. Sotva mohlo byť niečo dokonalejším symbolom – jeden podvodník a zločinec chválil iného podvodníka a zločinca. V mene naplnenia svojich cieľov totiž používali obaja rovnaké nástroje – Amstrong vydieral svojich kolegov a partnerov, Bush zase vydieral spojencov a bezmocné krajiny. A obaja na to používali médiá ako ideálne nástroje manipulácie s verejnou mienkou. Boli ochotní obetovať čokoľvek a kohokoľvek.

Ruského budáka potrebujú tí istí ľudia, ktorí svojho času využili ako bubáka S. Husajna. Vtedy potrebovali vyprázdniť arzenály zbraní a povzbudiť upadajúcu ekonomiku, nehovoriac o ideálnej zámienke, ako sa dostať k zdrojom ropy a ovládnuť ich. V plánoch určite nerátali s tým, že vyvolajú reťaz vojenských konfliktov a vleklých občianskych vojen. Hoci – mohlo to byť aj tak, že nepokoje na Blízkom východe boli testom, pokiaľ sa dá zájsť bez prejavu otvoreného nesúhlasu Ruska. Rusko sa viac-menej ohradilo voči tejto vlne násilia len verbálnym nesúhlasom,  a tak niekto v Pentagone nadobudol dojem, že ho to nezaujíma, alebo sa necíti dostatočne silné, aby rázne treslo päsťou po stole a povedalo – dosť, stačilo.

Hľadal som v švédskych médiách vyjadrenia ruskej strany vo veci pobaltských krajín. A nehľadal som len tam – hľadal som aj v periodikách iných krajín, a jedimné, k čomu som sa dopracoval, bol záver, že česká tlačová kancelária – klame. Nikde som nenašiel ani náznak vyhážky Kremľa voči pobaltským krajinám, všade sa len objavilo konštatovanie, že prípadný vojnový konflikt by znamenal pre tieto krajiny katastrofu, lebo by zrejme bol základom prekresľovania máp. Pričom vojnovým konfliktom bola z slov účastníkov kontinentálna či svetová vojna. A pokiaľ sa niekto pozrie na rozloženie pobaltských krajín, umiestnenie ich území a susedov, tak ani nie je ťažké odhadnúť, prečo tieto slová padli. Dá sa totiž predpokladať,že práve územie týchto krajín by bolo hlavným bojiskom. Predvídavý politik by totiž medzi kultúrne a ideologicky odlišnými celkami vytvoril neutrálnu zonu, žiaľ tí bruselskí a americkí spravili presný opak – a vytvorili ideálne podmienky na konflikt záujmov a kultúr. Netreba si však robiť ilúzie – nebol to omyl z ich strany, ale úmysel. Však na cudzom území sa tak dobre bojuje, nie ? A Američania strasti a tragédiu vojny na vlastnom území nepoznajú. Prečo by sa mali trápiť, nie ?

Ruského bubáka potrebujú len dve skupiny ľudí – tou prvou sú výrobcovia zbraní, ktorým hrozí kríza, lebo nepriatelia sa minuli a zásoby ostávajú v skladoch, čo znamená nevyhnutný pokles ziskov a úpadok. Druhou skupinou sú politické špičky, ktoré sú priamo závislé na podpore prvej skupiny a jej peniazoch, ale navyše aj nevedia riešiť následky problémov, spôsobených svojimi klamstvami a neodbornosťou. Tzv. finančná kríza nemôže skončiť, pretože sa neriešia jej príčiny. To znamená hlavne zastavenie bezbrehej tlače nových a nových peňazí, ktoré sú bezcenné, lebo nie sú ničím kryté. Sú to vlastne papieriky s hodnotou na úrovni toaletného papiera, hoci – aj ten je vlastne cennejší. Ak neveríte, skúste si utrieť zadok bankovkou a pochopíte. A zároveň by to malo znamenať aj zavedenie skutočných ekonomických pravidiel,  ktoré by naozaj mohli ozdraviť ekonomiky, lenže to by znamenalo zároveň aj pokles moci a vplyvu globálnych mocipánov – a o to rozhodne nestoja.

A tak sa hľadá nový nepriateľ. Nestačí však nepriateľ, ktorý by bol poraziteľný. Vojna v Afganistane je totiž dôkazom, že víťazi neexistujú a náklady stúpajú. Aj preto sa Obamova administratíva zbavuje tohoto lajna hodením na plecia “ spojencov „. Takže – nový nepriateľ musí byť nielen poraziteľný, ale aj bohatý, aby neskoršie tresty viedli k zaplateniu výdavkov a udržaniu ziskov. Obzrite sa po svete a položte si otázku – kto je takým vhodným terčom ? Len Rusko – a nikto iný. Hoci, v prípade Ruska síce platí, že je dostatočne bohaté, ale len blázon môže veriť, že je aj poraziteľné vojenskou silou. Aj preto sa to dnes skúša hlavne ekonomickým vydieraním a vyvolávaním nepokojov na hraniciach Ruska, teda na Ukrajine. Hoci – Brusel a Biely dom sú podľa môjho názoru skôr zaskočení, pretože s občianskou vojnou na Ukrajine rozhodne nerátali. Nehovoriac o tom, že svojou politikou v posledných desaťročiach priamo legitimizovali prípadný zásah Ruska v oblasti. Ak totiž svet akceptoval právo USA na ochranu svojich záujmov kdekoľvek na svete, hoci mnohé krajiny nevedia obyvatelia tejto veľmoci ani ukázať na mape, tým skôr má toto právo Rusko, ak niekto vyvoláva nepokoje priamo na jeho hraniciach – či v susedstve.

Ako obyvatelia krajiny v strede kontinentu sa môžeme prizerať a niesť následky špinavej politiky veľmocí za výdatnej pomoci domácich prisluhovačov, alebo prestať mlčať a začať protestovať proti tomu, že niekto pod taktovkou zločinca s Nobelovou cenou za mier vedome a beztrestne ohrozuje budúcnosť našich detí – podpaľovaním nového vojnového konfliktu. A netreba zabúdať, že mlčanie je najdrahšou formou hlasovania.