O Slovensku

Sloboda nie je o obsahu vrecka či bankového konta, ale je to stav mysle … povedal som kedysi kamarátovi, ktorý horekoval nad tým, že vycestovanie z bývalej republiky je spojené s množstvom obťažujúcej administratívy, a všade vo svete s tým nie je problém. Nie, to nie je pravda – inde ich nezaujíma, čo robíš, a kam či prečo ideš … oponoval. Nesúhlasil s mojím názorom, že možno ich to nezaujíma práve preto, že ich vlastne nezaujíma ani samotný človek – plať dane, a bývaj si hoci – aj v krabici.

V roku 1988 sa kamarátov syn ocitol v nemocnici, diagnostikovali mu závažné ochorenie a stanovisko lekárov bolo jednoznačné. Nevyhnutná operácia, neskôr druhá. Očakávania budúceho vývoja boli pritom pesimistické, v podstate sa dalo povedať, že pripravovali kamaráta i jeho rodinu na to, že syn sa nevráti. Napriek tomu a kamarátovým značne agresívnym vyjadreniam operáciu vykonali a syn – prežil, ba čo viac sa vrátil s malými obmedzeniami do bežného života. Kamarát sa po synovom príchode domov poriadne zmontoval a neustále opakoval – však to bola ich povinnosť, nie ? Ani ho nenapadlo, aby išiel za lekárom a povedal niekoľko slov, ktorými by ocenil jeho prácu … však je za to platený, povedal mi vtedy.

Neskôr sa celá rodina odsťahovali do malého mestečka niekde na severe Anglicka, a mal som s ním skôr občasný kontakt, obvykle počas sviatkov. Vzdali sa aj nášho občianstva, získali nové a neustále mi vytýkal, akú chybu som urobil, že som nešiel s nimi … lebo v tej vašej gubernii to nikdy nešlo a nikdy nepôjde tak, ako má. Získal slušné postavenie, stal sa manažérom obchodného reťazca, syn vyštudoval prestížnu školu a spomienky na bývalú vlasť boli v prípadnej debate neustále prepletané kritikou niekdajšej éry. Vtedy sloboda nebola, dnes ju mám – mám všetko, čo chcem, lebo zarábam nadštandardne. Nehovoril som nič, napokon aj tak by so mnou nesúhlasil.

Všetko sa zvrtlo behom posledných dvoch rokov. Najprv mu vážne ochorela manželka, skončila v nemocnici a jej liečenie poriadne zaťalo do rozpočtu rodiny. Navyše ju priviezli domov v stave, ktorý si vyžadoval neustálu opateru, a pretože nemali finančné prostriedky na jej doliečenie v sanatoriu, musela nechať prácu dcéra a ostať s mamou doma. Minulý rok sa však situácia ešte viac skomplikovala – syn odpadol na ulici, a vyjadrenie lekárov bolo jasné – je potrebná operácia, inak mu ostane pár mesiacov … možno rok života. Vyhliadky úspechu boli tak pol na pol … tak teda operujte, povedal kamarát lekárom. Lenže … o čosi neskôr zazvonil mobil a požiadali ho, aby sa dostavil do nemocnice.

Nemôžeme operovať, konštatoval lekár po jeho príchode. A prečo, však som vám dal súhlas a poznám aj riziká. Iste, súhlasil lekár, lenže vaša poisťovňa sa vyjadrila negatívne – nie je ochotná tento zákrok preplatiť, lebo vyšetrenia nedávajú jednoznačný predpoklad úspechu, navyše váš syn má už skoro štyridsať rokov a viete … chápte nás, nemôžeme vykonať zákrok, ak ho nemá kto uhradiť. Kamarát sa opýtal, koľko by teda musel zaplatiť a skoro skamenel – ani predaj všetkého m,ajetku rodiny by nepokryl viac, ako polovicu nákladov.

Syna stabilizovali, a neskôr si ho odviezol domov, aby začali preteky s časom. Prosby, chodenie po bankách, jednania s rôznymi organizáciami, verejná zbierka …. predal dom, auto, presťahovali sa do nájomného bytu, ale peňazí bolo stále veľmi málo. A synov stav sa zhoršoval, nakoniec v marci tohoto roka prišlo nevyhnutné – koniec. Kamarátovi sa zrútil svet.

Syna priviezol na Slovensko, a tu ho nechal pochovať, lebo to bolo jeho želanie. Naše stretnutie bolo plné horkých slov a sklamania. Všetko sme platili a aj tak nám nepomohli, trpko konštatoval.

Nevedel som, čo mu mám povedať. Nemohol som, nechcel som mu pripomenúť, že sú oveľa cennejšie hodnoty ako peniaze, a sú chvíle, kedy nikto nemá dosť peňazí na to, aby pomohol tým milovaným. Nemohol som mu povedať, že vtedy prichádza na rad systém, a ak je postavený len na peniazoch, človek vlastne slobodný – nie je. Nakoniec – aj tak by to už nemalo zmysel.

Neviem, ako skončím ja, možno tiež raz nebudem mať na liečenie. Ale niečo viem s istotou – minulá doba bola v tejto otázke o dosť ľudskejšia, ako tá súčasná. V minulej dobe vzal lekár kávu, bonboniéru, alebo nejakú stovku … ale urobil, čo bolo v jeho možnostiach a vykonanie zákroku nebolo závislé na cinknutí pokladničky. Dnes tomu tak je – sú choroby, kde neustále cinká pokladnička a kto nemá – má smolu.

Sme teda viac slobodní, ako kedysi ? Myslím si, že ani nie. Ak je sloboda o peniazoch, potom sme väzni toho najhoršieho, čo v živote človeka existuje – mamonu. A kde skončíme so spoločnosťou, ktorá je založená na týchto “ hodnotách „, to radšej ani nechcem vedieť.