Pád východného bloku (o páde komunizmu nemôžeme hovoriť, však krajiny sa označovali za socialistické) znamenal zároveň aj začiatok snahy o budovanie nových impérií, nad ktorými by slnko nikdy nezapadlo. Koniec najkrvavejšej vojny bol poznačený aj špinavými praktikami zúčastnených strán.
Napríklad americké a britské jednotky vo veľkom zbierali nacistické mozgy a odvážali ich na svoje územia, pre neskoršie využitie. Zároveň zbierali aj nacistických pohlavárov, ktorých mohli prípadne využiť – jedným z klasických prípadov by mohol byť životný príbeh R. Gehlena. Na druhej strane si Sovieti vybavovali počas vojny zabudnuté účty z minulosti, však vraždenie poľských dôstojníkov a intelektuálov nemalo len korene v Stalinovej nevraživosti a podozrievavosti. Alebo skôr – chorobnej paranoji, kombinovanej s vražednou túžbou po neobmedzenej moci. Napokon – o niečom vypovedali aj vysoké straty červenej armády na začiatku vojny, ktoré neboli zapríčinené len tým, že útok nacistického Nemecka zastihol krajinu nepripravenú (hoci Stalin dostával varovné signály o blížiacom sa útoku), ale aj počiatočná “ stratégia “ odporu, v ktorej zohrávali veľkú úlohu aj trestanecké armády “ vojakov “ z rôznych táborov. Zbrane síce dostali, ale toľko dôvery, aby boli v zbraniach aj náboje – už nie. (Spomienky A. Nikolajevského, ktorého otec ako jeden z mála prežil celú vojnu i napriek tejto “ výhode „) Nehovoriac o tom, že v tyle išli jednotky NKVD, ktoré prípadným zbehom vysvetľovali ranou do tyla, že také veci – sa nerobia. A to isté platilo aj v prípade, že niekto prejavil snahu ustúpiť.
Ale späť k odsúdeniu nacizmu, a podivnej reakcii niektorých “ demokratických “ krajín, ktoré túto snahu na pôde OSN odmietli. Nemôžeme sa tomu diviť – Biely dom spolupracoval s fašistickými zločincami dlhé desaťročia, a mnohé s režimov v južnej Amerike tiež mali veľa spoločného s fašistickými praktikami. Je jedno, či išlo o Chile, Argentínu, alebo iné krajiny. Dlho mali podporu Bieleho domu, ktorý mal viac obáv z prípadného príklonu k socializmu, ako z desaťtisícov obetí rôznych represií.
Výsledkom tejto minulosti je veľmi nebezpečný jav – potomkovia bývalých nacistov majú dodnes veľký vplyv a prostriedky. Iste, dnes už ich nikto otvorene nepomenuje, ale v nejednom prípade prejavujú väčšie či menšie sympatie k praktikám Tretej ríše, len to nerobia tak verejne. Rovnako nesmieme zabúdať, že dodnes existujú desiatky podnikateľských impérií, ktoré prosperovali aj za čias Tretej ríše, a dokázali pre svoje potreby využiť naozaj všetko. Ani vlastníci týchto impérií nestoja o pripomenutie ich minulosti, a neraz aj pôvodu bohatstva.
Potichu sa hovorí o oficiálnych dôvodoch odmietnutia schválenia príslušnej rezolúcie. A tie sú navonok úplne iné – niektorým napríklad vadí, že sa na rovnakom návrhu neobjavil aj komunizmus. Kanada zase hlasovala proti v záujme britského impéria, pretože sa objavili aj snahy, aby sa na tomto zozname objavil aj imperializmus – ktorý je dodnes neoficiálnou stratégiou Londýna.
Ale … nikto sa nezaujíma o súčasnosť. Iste, je pekné, ak sa spomenie nacizmus, niekto spomenie komunizmus (čisto účelovo, aby zakryl vlastnú hanbu zo spolupráce s nacistami) … ale nikomu nevadí, že vojny po roku 1990 rátajú svoje obete už dávno na miliony. Nikto nemá odvahu ukázať verejne prstom na Washington, Tel Aviv, či; Paríž a Londýn a opýtať sa – páni, prečo sa hrabete v špine minulosti, ak máte na svedomí oveľa viac – súčasnej špiny ? Koľko ľudských životov mohlo zachrániť OSN, ak by bolo otvorene a pravdivo pomenovalo konanie G.Busha po páde dvojičiek v Iraku ? Koľko životov sa mohlo zachrániť, ak by OSN otvorene zdvihlo hlas a povedalo, že vojny v Iraku a Afganistane sú zločinné ? Koľko životov sa mohlo zachrániť, ak by OSN otvorene pomenovalo útoky amerických dronov na údajné sídla teroristov slovami – štátny terorizmus ?
Bitka o odsúdenie nacizmu má skôr iné pozadie. A treba uznať, že tento návrh je šikovným politickým ťahom Kremľa, pretože prinútil najväčších demokratov, aby verejne priznali, že – nacizmus im nevadí ! Pritom mohli reagovať úplne inak, a úder vrátiť – mohli nacizmus odsúdiť a zároveň dať návrh, aby sa podobne odsúdil aj – komunizmus. Mohli ? Mohli, ale len za cenu, že by ohrozili vlastné záujmy, pretože tí, ktorým by podobný postoj vadil, by určite nemlčali. Nemlčali by o tom, odkiaľ pochádzali peniaze na podporu volebných kampaní rôznych prezidentov … nemlčali by o tom, že nielen vylodenie na Sicílii, ale aj ochrana newyorských dokov počas vojny boli plne v réžii mafie, ktorú o to požiadala – americká vláda prostredníctvom nastrčených emisárov. Napríklad z námornej tajnej služby.
Tieto špinavé tajomstvá sú dodnes horúce a nebezpečné. Spomeniem jeden príbeh za všetky – niekdajší taliansky premiér G. Andreotti sa pohyboval v talianskej politike prakticky neustále od II. svetovej vojny. Bol mnohonásobným premiérom, zastával aj ministerské funkcie … a nakoniec sa šmykol na banánovej šupke kontaktov s mafiou. A lavína sa pohla – kontakty s ložou P-2, meno na zozname spolupracovníkov a najvyšších členov tohoto spolku, mlčanie o pripravovanom fašistickom prevrate v Taliansku počas 70. rokov, podozrenia z objednania vraždy nepohodlného novinára, a úmyselného nekonania v čase únosu A. Mora. Výsledkom bol najprv odsudzujúci rozsudok … lenže, spravodlivosť je niekedy (ľudským pričinením) naozaj slepá. Rozsudok bol nakoniec zrušený (údajne boli skutky premlčané), Andreotti sa stal doživotným senátorom s imunitou. Prečo ? V pozadí sa hovorilo, že naznačil, ako sa veci vyvinú, ak skončí vo väzení, pričom mal poznamenať – odhalenie týchto tajomstiev môže spôsobiť v Taliansku revolúciu a nepredvídateľné otrasy. Výsledok nemohol nikoho zaskočiť. A na úplný záver – hoci sa pred smrťou legendy talianskej politiky hovorilo, že po jej skone vyjdú knižné pamäti, nestalo sa tak. Vyšiel síce nemastný-neslaný výber spomienok, ale bez odhalení, ktoré expremiér sľuboval. Bola to odmena za zrušenie rozsudku, alebo sa niekto o veci postaral ? Nevedno, ale niekde v pozadí sa hovorilo, že po smrti expremiéra sa stratilo dosť veľa rôznych poznámok a dokumentov. Náhoda ? Sotva.
Korene sú hlboko. Odsúdenie nacizmu môže byť otvorením Pandorinej skrinky, ktorá by mohla otriasť celým systémom, aký dnes poznáme. Vyplavilo by sa toľko špiny, že by sa svet mohol ocitnúť v úplnom chaose. Preto niektorí hlasovali tak, ako hlasovali …
Ale – nemajte obavy, ak by niekto navrhol rezolúciu o odsúdení komunizmu, všetko by zrejme vyzeralo úplne inak – a v prípade odmietnutia Ruskom by sa strhol poriadny virvar … však, čo je dovolené Pánovi, nie je prípustné – volovi.
Svinstvo a špina svetom vládnu …
Celá debata | RSS tejto debaty