O Slovensku

Spoznáte ich ľahko – dnes zúrivo a nenávistne pripomínajú časy vlády komunistov, opovržlivo ukazujú na každého prstom, kto si dovolí povedať, že bolo nielen zlé, ale aj dobré … áno, sú to oni – včerajší komunistickí aparátčici, ktorí prisluhovali, udávali a kádrovali … a dnešní bohabojní demokrati, ktorí prisluhujú, udávajú a kádrujú … lebo válov sa zmenil farbu, ale svine – tie ostali.

Za čias nebankoviek si ich klienti mysleli, že sa dá z lajna upliesť bič. Veľmi rýchlo pochopili, že aj lyžica buldozéra má svoje limity, a dlhy sa donekonečna tlačiť nedajú. Teda, aby som bol presný – oni sa pokladali za klientov, hoci v skutočnosti boli veriteľmi, ktorí nezodpovedne a ľahkovážne investovali. Ale skôr zahodili svoje úspory. Je úplne jedno, ako to nazveme. Niekto to však definoval ako pyramídovú hru. Spodní kasírujú a vrchní rátajú – straty.

Posledný prebytkový rozpočet bol schválený v roku 1990. Odvtedy sa schvaľujú deficitné, teda stratové rozpočty. Pričom niekto povedal, že limitom je akási zlatá hranica “ zodpovednosti „, teda nariadené 3%. Opäť sa používajú dva metre – malé krajiny sa snažia utiahnuť opasok, hoci sa národ dusí. A veľké krajiny hovoria – robíme všetko, aby sme kritériá splnili, žiaľ to nevyšlo. Otázkou je, dokedy táto rozheganá kára ešte vydrží.

Naivita zlodeja je presne rovnaká, ako naivita dlžníka – jeden si myslí, že ho nikdy nechytia, a druhý zase verí, že vždy niekto – požičia.

Omyl, nefunguje to. A ani nikdy nebude. Môžete požičať len to, čo reálne vlastníte. Ak začnete požičiavať to, čo nemáte – skončí to zle. Najprv sa začnú falšovať štatistiky, nakoniec sa falšujú – peniaze. Presne tak, ako to dnes robí Brusel. A nielen ten – už desaťročia sa v tom vezie množstvo krajín. Washingtonom počínajúc … a ťažko povedať, kým končiac. Krytá mena ? Neviem, možno švajčiarsky frank, alebo britská libra ?

Vždy mi niečo vŕtalo hlavou – prečo sú mnohé, zákonom povinne prístupné zmluvy, skryté pod začiernenými riadkami, údajne pre obchodné a iné tajomstvá. Nie, nemám také kontakty, aby som sa dostal k plnému zneniu týchto zmlúv. Ale poznám ľudí, ktorí predsa len občas niečo … šepnú. A nejeden z nich hovorí o zaujímavom systéme pôžičiek, ktorý sa vo svete preferuje.

Napríklad – americká humanitárna pomoc – hrdo sa v médiách oznámi, že americký Kongres vyčlenil pre účely humanitárnej pomoci nejakej hladujúcej krajine, prípadne sa zmietajúcej v občianskej vojne – miliardu dolárov. Nikto však už nepovie, že táto pomoc je viazaná na dodávky preferovaných firiem (teda v kontakte s vládou), a napríklad bochník chleba, ktorý trebárs my kupujeme za 1,19 €, sa účtuje v konečnej cene 3 €. Alebo – polovicu “ humanitárnej “ pomoci tvoria – zbrane.

Podobným spôsobom “ pomáhajú “ aj iné krajiny – Francúzsko, Veľká Británia, ale aj Rusko. Vo forme humanitárnej pomoci sa preferuje ten segment, kde treba zachovať pracovné miesta, aby sa zachovala – kontinuita moci. A tak sa svojho času posielali do istej africkej krajiny elektrické ohrievače, hoci adresáti pomoci nemali prístup k rozvodu elektrickej energie, a netrpeli chladom.

Iná forma pomoci spočíva v účelovej pôžičke. To napríklad nejaká vláda vyčlení miliardu dolárov (je úplne jedno, ktorá), ale čerpanie pôžičky podmieni nákupom vlastnej produkcie a všetko zaklincuje zvláštnou požiadavkou, aby bola pôžička vrátená – v librách, eurách, švajčiarskych frankoch … či inej mene. A v záujme udržania istej hodnoty pôžičky sa zakotví aj pevný výmenný kurz, ktorý by ste nenašli v žiadnom kurzovom lístku, a ak by ste ho niekde žiadali – budú vás považovať za blázna. Ale vo svete politiky je možné všetko.

______________________________

Od roku 2000 máme s niekoľkými partnermi voľné združenie firiem. Nepotrebujeme žiadny papier, žiadne zmluvy, sankcie či pravidlá. Stretávame sa podľa potreby, ak potrebujeme riešiť nejaké problémy, alebo požiadavky, ktoré by sme si mohli medzi sebou realizovať. A platí jednoduchá zásada – uskutoční sa len to, s čím súhlasia všetci. Systém spolupráce funguje spoľahlivo, neraz ušetríme na rôznych dodávkach materiálu a služieb. Ak niekto s nejakým návrhom nesúhlasí, nekonajú sa žiadne hádky, nikto sa nesnaží za každú cenu presviedčať toho druhého o svojej pravde – jednoducho sa ďalej o návrhu nebavíme. Rešpektujeme názor partnera, ktorý nesúhlasí. A je úplne jedno, že je so svojím názorom – osamotený. Ale musím priznať, už neraz nám tento postup pomohol, a vyhli sme sa zbytočným stratám.

Máme napríklad zdieľanú databázu pracovníkov a potenciálnych adeptov na zamestnanie. Zásluhou toho nemusíme nikoho prepustiť, ak náhodou vypadnú nejaké zakázky, alebo príde uhorková sezóna. Nevyužiteľných ľudí jednoducho presunieme tam, kde ich treba. A naopak – dočasne poskytneme prácu tým, ktorý náš partner využiť nevie, ale my áno. Výsledok ? Nemáme problém so špekulantmi rôzneho druhu, dokážeme sa vyhnúť aj parašutistom, ktorí skáču z jednej firmy do druhej – a jedinou známkou ich činnosti sú výdavky na ich zaškolenie.

Nedávno sme spracovali pre vlastné potreby malú štatistiku. Vyšlo nám, že od roku 2000 sme zamestnali spolu vo všetkých partnerských firmách 1011 ľudí. Od spomínaného roku odišli z našich firiem štrnásti ľudia, ale desať ich išlo do dôchodku. Ostali teda štyria, s ktorými sme sa museli rozlúčiť. Horšie to však je v inej štatistike – doplnenia odborníkov. Tam nám vychádza, že na jedného prijatého pracovníka musíme absolvovať pohovory a skúšobné testy približne so 78 uchádzačmi. Pritom nám vychádza, že zo stovky uchádzačov neplnia požiadavky na vzdelanie len 10-15 ľudia. Kde je teda chyba ?

________________________________

Prečo som tento systém spolupráce spomenul ? Neviem si predstaviť, koľko by naša spolupráca prežila, ak by sme napríklad partnera opakovane nútili prehodnotiť jeho rozhodnutie, ako tomu bolo v prípade eurovalu a Slovenska. Neviem si predstaviť, že by sme ho vydierali, aby sa rozhodol proti vlastným záujmom.

Mnohí sa často zlostia, že odmietame ich spoločnosti ako dodávateľov. Neraz je pritom odmietnutie zapríčinené skúsenosťou niektorého partnera. Nedávno sme urobili výberové konanie na rekonštrukciu budovy, prihlásilo sa desať uchádzačov s cenovými ponukami. Preverili sme status jednotlivých uchádzačov a zistili sme, že túto činnosť majú v popise registrácie síce všetci, ale len dvaja majú na jej výkon aj vybavenie, a potrebný personál. Nakoniec sme rozdelili rekonštrukciu medzi spomínaných dvoch uchádzačov … a okamžite nás od ostatných zavalila lavína rôznych výhrad,a upozornení, že neúspešný uchádzač zvažuje právne kroky. Iniciovali sme teda stretnutie všetkých, a jasne sa opýtali, v čom je problém. Priam komicky vyznel argument jedného neúspešného uchádzača, že ak štátu nevadí, ako zakázku realizuje – teda najímaním iných spoločností a živnostníkov, prečo by to malo vadiť súkromnej firme ? No, súkromná firma pracuje s vlastným kapitálom, a nevidí dôvod, aby platila ľuďom, ktorí nie sú nijakým spôsobom užitoční. Však nehľadáme sprostredkovateľa, ale vykonávateľa rekonštrukcie. Vraj – ešte šťastie, že štátne zakázky fungujú inak … ani neviem, kto to vyprskol do pléna.

No neviem … je naozaj šťastím, že niekto hromadí dlhy a predražené zakázky ? Je naozaj šťastím, že sa hospodári so vzduchom, a nie reálnymi hodnotami ? Iste, nejaký čas sa dajú tlačiť peniaze, či vydávať nekryté štátne dlhopisy. Ale kde to potom skončí ? V Grécku … kto si dnes spomenie na to, ako vlastne vznikol grécky dlh ? Nikto, lebo sa to nehodí. Do roku 1974 bola pri moci v Grécku vojenská junta. Po jej páde Grécko striedavo kolísalo medzi pravicou a ľavicou. Dlhy rástli, štatistiky sa prekrúcali a falšovali, a mnohé krajiny – hlavne Nemecko a Francúzsko – prostredníctvom svojich bánk dotovali Grécko v obave, aby sa náhodou nepriklonilo k bývalému socialistickému táboru. Už v polovici 80. rokov vydávali Gréci nekryté dlhopisy, o čom vedeli aj ich veritelia. Prednosť však dostávali politické záujmy pred reálnym pohľadom na vec. Výsledok ? Prípadné odmietnutie eurovalu by bolo viedlo k rozpadu únie, a sociálnym nepokojom, ktoré mohli spôsobiť krachy bánk, zainteresovaných do gréckeho problému.

A na podobnej báze fungovali aj Taliani, Španieli či Portugalci. V Španielsku skončila diktatúra až smrťou Franca, a tiež nasledovalo obdobie nalievania financií do ekonomiky v záujme udržania jej politického smerovania. V Taliansku vládla od konca druhej svetovej vojny kresťansko-demokratická strana spoločne s – mafiou. V 70. rokoch dokonca hrozil fašistický prevrat. Talianska ekonomika bola pokladaná za jednu z najsilnejších, ale po výplatu ste mohli chodiť rovno s nákladným autom.

_____________________________

Demokrati … pche, neexistuje väčšie klamstvo, než stelesňuje toto slovo. Každý politik je demokratom a antikomunistom, ak mu to vyhovuje. Ak sa však niekto vzoprie, vylezie z navoňanej škrupiny skutočná podstata – malý diktátor, priam prekypujúci nenávisťou. Pochybujete ? Tak si položte otázku, prečo niekoho tak vytáča do nepríčetnosti, že sa s ním niekto nechce “ kamarátiť “ … alebo prečo niekto berie jednou rukou peniaze, a druhou chce darcu pichnúť nožom do chrbta.

Demokrat je na tom skutočne skvele – môže klamať pri predvolebných kampaniach, neplniť predvolebné sľuby, môže kradnúť a zrádzať vlastnú krajinu v prospech iných záujmov … pri ňom je akýkoľvek diktátor vlastne chudák. Ten musí hľadieť na to, aby mal – silnú armádu alebo boli všetci spokojní. Na rozdiel od demokrata môže klamať len tak, aby ho nikto neodhalil.

_______________________________

Vražedná kombinácia … dlhy, demokrati a zlodeji. V pozadí sa totiž plíži aj niečo iné – chudoba a psota. Sýty hladnému neverí, a aj keby mal Nemec pivnice preplnené peniazmi, nikdy nedovolí, aby obyčajný Slovák zarábal rovnako, ako on.

Niet väčšieho klamstva, ako slová demokrata, ktorý hovorí – ja netúžim po ničom inom, len nech sa majú ľudia slobodne a dobre … akurát zabudol dodať, ktorých ľudí má na mysli. Ostatní totiž pre neho ľuďmi – nie sú. A dokonale to ilustrujú slová slovenských politikov po voľbách – viete, prehral som voľby, lebo môj volebný potenciál je založený na voličom s vyšším vzdelaním, a môjho oponenta volia ľudia s nižším, alebo základným …

Ale, kto je naozaj hlupák ? Nevzdelaný volič, alebo politik, ktorý chce jeho hlas a peniaze – a napriek tomu ho uráža ?

Kedysi šírili biskupi a preláti pospolitému ľudu známu odrhovačku, že na zemi musia drieť na svojho pána v pote svojej tváre, postiť sa a odriekať, aby sa po smrti ocitli – v nebi.

Neviem, ale mám pocit, žsa nezmenilo nič, okrem toho, že biskupov a prelátov nahradili – iní klamári … Rovnako majú mastné tváre a široké pupky, a rovnako – klamú.