O Slovensku

Reforma – slovo nielen dnešných dní, vlastne hotové zaklínadlo. Keď niečo nejde, ako má – ide sa to reformovať. Také Slovensko reformuje bezmála štvrťstoročie, a výsledkom reformy je fakt, že nielen nefunguje to, čím sa reformy začínali, ale prestáva fungovať aj to, čo reformu nepotrebovalo. Niekde sa stala chyba. Kde ?

Idúcky vedľa poľa som zbadal kravské lajno, a napadlo ma, že keby prešlo reformou, mohol by byť z neho celkom pekný, zlatistý vyprážaný rezeň

A keďže je lajno (zatiaľ) zadarmo, rozhodol som sa, že to vyskúšam. Čo ak objavím nový spôsob obživy ľudstva ? Viete si predstaviť, aký by to bol zázrak, len tak si čupnúť niekde v kroví, splodiť lajno a následne ho transformovať na rezeň ? Akurát kamarát je anarchista, lebo sa mi vysmial, že vraj z čoho bude mať chudák lajno, keď nemá čo jesť … had jeden zákerný, sotva na niečo prídem, hneď to spochybní. Určite to bol v raji jeho predok, čo nakŕkal Evu, aby siahla po tom povestnom jablku.

No nič … vráťme sa k tomu môjmu lajnu. Doniesol som ho domov, položil na ponk a začal premýšľať, ako ho reformovať na rezeň. Najprv ma napadlo, že deti tvoria rôzne veci z plastelíny tak, že ju rôznym spôsobom modelujú. A tak som vzal lajno do ruky a začal ho miesiť. Poviem vám, smrdelo čoraz viac, ale napriek mojej snahe, aby vyzeralo ako rezeň, stále vyzeralo ako – lajno. Tadiaľto asi cesta nepovedie, došlo mi do tej  mojej chatrnej gebule.

V rohu ponku som zbadal kladivo. Fíha, však železo sa kuje, spomenul som si a položil lajno na nákovu. Už-už som chcel po ňom tresknúť, keď som si spomenul, že kováč namočí nástroj predtým do vody. Tak som namočil kladivo do vody a – prásk, zaznela rana garážou a … časť lajna som mal priamo na tvári, zbytok na ponku, a rezeň ? Stále žiadny. Pre istotu som pokus s kladivom zopakoval ešte trikrát, ale jediné, čo som dosiahol, bolo rozprsknuté lajno po mojej starej košeli, tvári, garáži … ale rezeň stále nikde. A ešte niečo pribudlo – smrad v garáži, no ako na bratislavskej stanici, keď sa tam zbehnú bezdomovci. Akoby niekde v kúte bolo niečo zdochnuté. A nakoniec som prišiel – o lajno. Rozpadlo sa na márne kúsky … nič to, donesiem si druhé.

O dva dni mohli moje pokusy pokračovať.  Nové lajno som namočil do vody a skúšal modelovať – nič. Potom som ho strčil do starého hrnca a chvíľu varil – nič. Smrad pribúdal, lajno sa rozpadalo, v bruchu mi vyhrávali muzikanti, nie kapela, ale rovno celý orchester, ale rezňa nikde … nikde a nikde. Posledný pokus vyzeral tak, že som lajno obalil do trojobalu, zohrial na starej panvici olej a vypražil. Získal som – vyprážané lajno … nič viac. Teda, presnejšie povedané, panvicu som stratil, lebo po tomto pokuse tak smrdela, že na susedovom kuríne sa z ničoho nič objavila vyvesená biela vlajka … a sused sa pochválil, že mojou zásluhou mu už nemiznú sliepky. Údajne som spôsobil taký smrad, že ešte aj tchor to vzdal a utiekol … radšej zdochnúť hladom, než skapať smradom … povedal si, galgan jeden.

Žiadny objav nebude, došlo mi po mesiaci márnych pokusov

Nie, dnes sa do dejín ľudstva určite nezapíšem. Hoci, na niečo som predsa prišiel – ak mne, obyčajnému dedinskému sprostákovi došlo po necelom mesiaci, že z lajna nikdy nebude zlatistý vyprážaný rezeň, prečo to našim politikom nedošlo ani po štvrťstoročí ? Prečo dodnes nepochopili, že peniaze nezískajú reformou lajna, ale len poctivou prácou ?

Asi to bude tým, že niekomu smrdí práca viac, ako moje modelované, zbité, varené a vyprážané – lajno … napokon, on ho žrať nebude, lebo to prenechá tým, čo ho za reformu lajna – štedro platia