Brusel dlhé roky trpel božím syndrómom, či skôr pocitom, že jeho reprezentácia je tvorená nadľuďmi, ktorí sú povolaní iným určovať, čo je dobré a čo nie … s kým sa kamarátiť musia a s kým naopak nesmú. Bezočivosť bruselských aparátčikov zašla tak ďaleko, že si dokonca osobovali právo vydávať rozhodnutia a nevysvetľovať, alebo ich zdôvodňovať […]
Pokračovanie článku