O Slovensku

Úradným jazykom v Rusku je samozrejme ruština. Ale v oblastiach, kde žijú menšiny, sa dohovoríte na úradoch aj jazykom menšín. A platí to dokonca aj pre Estóncov, v ktorých krajine žije početná ruská menšina bez akýchkoľvek práv. Prečo teda mimovládne organizácie kritizujú Rusko pre nedodržiavanie práv menšín ?

Predovšetkým, väčšina je financovaná zo zahraničia, neraz z rôznych pochybných zdrojov. Tieto organizácie nedostávajú peniaze preto, aby pomáhali. Dostávajú ich preto, aby zasahovali do diania v krajine pôsobenia, robili rôzne intrigy, prípadne podporovali opozíciu, ak je pri moci vláda, ktorá sa nepáči ich chlebodarcom. Napokon, Slovensko má s tým svoje skúsenosti.

Ak sa pozrieme na stav práv menšín v Rusku, a kdekoľvek na svete, nie je v tom veľký rozdiel, ba neraz majú menšiny v Rusku oveľa viac práv, ako kdekoľvek na svete, v tzv. vyspelých demokraciách. Vyplýva to z toho, že v Rusku žije tridsaťosem identifikovaných menšín, a hoci ani jedna nedosahuje svojou početnosťou väčší, ako 4% podiel na populácii, pre ruskú administratívu je oveľa výhodnejšie menšiny podporovať, ako sa s nimi dostávať do sporov.

V súčasnej dobe sa napríklad intenzívne pracuje na opätovnom zaradení Čečencov do ruskej armády. Prečo ? Médiá vám nepriznajú, že hlavné mesto Čečenska bolo nielen zničené, ale aj to, kto financoval jeho obnovu. Áno, peniaze na obnovu Grozného vyčlenila Moskva, a hoci je známe, že čečenská administratíva je spriaznená s Moskvou, sami Čečenci nemajú pocit, že by tým nejako strácali. Tým skôr, že mimovládne organizácie pred konfliktom s Ruskom neustále hovorili o potrebe pomoci Čečensku, ale keď bola reálne potrebná – jednoducho na Čečensko zabudli.

Prečo teda Kremeľ siahol k vytvoreniu právnych noriem, ktoré obmedzujú činnosť mimovládnych organizácií (pričom zákon je zameraný na organizácie so zahraničným kapitálom) ? Najskôr preto, že podobným spôsobom je obmedzená aj činnosť organizácií v USA, a navyše, tieto organizácie cielene zasahovali do vnútorných záležitostí Ruska, pričom vyvolávali nežiadúce problémy. Mimochodom, ak by sa podobnej činnosti chceli venovať v USA, okamžite by skončili a s veľkou pravdepodobnosťou by ich predstavitelia skončili vo väzení, pokiaľ by napáchali rovnaké škody, ako v Rusku.

V roku 1998 vyhlásilo Rusko štátny bankrot. Oligarchovia poza chrbát slabučkého Jeľcina prakticky rozkradli celú krajinu, neraz za výdatnej asistencie zo zahraničia. Len pre ilustráciu, priemerný príjem v Rusku dosiahol v roku 1995 sumu 516 rubľov, v roku 2000 to bolo 2 281 rubľov, ale v roku 2010 už bol na hranici 20 000 rubľov, a stále stúpa. V roku 2012 tvoril dlh Ruska 11% HDP, v súčasnosti sa napriek sankciám pohybuje na úrovni okolo 14%.  Nezamestnanosť sa pohybuje okolo 5 – 7%.

V roku 2012 bola ruská ekonomika hodnotená ako druhá najstabilnejšia medzi krajinami G20. V rovnakom roku vzrástol hrubý domáci produkt Ruska o 3,4%. A asi to nebude náhoda, že v rovnakom období začali aj nepokoje na Ukrajine, vyprovokované štedro dotovanými mimovládnymi organizáciami, a oponentmi prezidenta V.Janukovyča. Rozbuškou, ktorá odpálila krvavé násilnosti na Majdane a začala občiansku vojnu, bolo odmietnutie podpísania asociačnej zmluvy medzi Ukrajinou a EÚ, keďže vtedajší ukrajinský prezident Janukovyč pragmaticky uprednostnil reálnu hospodársku pomoc Ruska pred neistými (a často nesplnenými) sľubmi z Bruselu.

V pozadí celého konfliktu bolo však zrejme niečo iné. Rusko od roku 1998 prakticky neustále rástlo, a jeho ekonomika sa priradila medzi najsilnejšie na svete. Na druhej strane bola európska únia, ktorá mala za cieľ vytvorenie európskeho superštátu (bez Ruska), ale namiesto toho sa vinou neustáleho ignorovania vlastných pravidiel zmietala v čoraz horšej hospodárskej kríze. A čoraz viac bolo jasné, že ekonomický vplyv Ruska rastie, čo začínalo ohrozovať záujmy Bruselu, keďže niektoré krajiny sa netajili úvahami o vytvorení bližších vzťahov s Moskvou.

Je pravdou, že ťažba a predaj nerastných surovín tvoria prakticky 50% z celkových príjmov Ruska. Je však zbytočné sa utešovať tým, že tieto zásoby sa raz minú. Predovšetkým, tá doba je veľmi ďaleko, a nič na tom nezmenil ani podraz, ktorý organizovali západoeurópske krajiny v spolupráci so Saudskou Arábiou, keď umelo znížili cen ropy a zemného plynu na svetových trhoch. V podstate to bol len marketingový ťah na upútanie verejnosti, pretože zmluvy o dodávkych komodít sú koncipované dlhodobo, pričom sú spájané s pevne dohodnutými odbermi a cenami. A zmena dodávateľa v tejto oblasti je tak náročnou operáciou, že pri súvisiacich nákladoch sa jej výhody prakticky stratia. O tom sa však pred verejnosťou mlčí.

Navyše, účelové sankcie proti Rusku prinášajú len krátkodobý úžitok a z dlhodobého hľadiska budú porazení všetci, ktorí ich podporili. Ukrajina a Slovensko stratia významnú časť príjmov z transportu ropy a zemného plynu. Celá európska únia bude musieť nakupovať komodity z tretích krajín, napríklad Turecka, ktoré si budú môcť určovať ceny, pretože predbežné dohody znejú tak, že ruské komodity nakúpia za svoje, a Rusko nebude zasahovať do ich tvorby cien. (zrejme aj preto povolili Turecku obojok v súvislosti s Kurdmi, aby mohli neskôr zablokovať pôvodnú turecko-ruskú dohodu).

V dôsledku protiruských sankcií je však Rusko nútené k budovaniu čo najväčšej sebestačnosti, na čo opäť doplatia európski dodávatelia, a samozrejme aj Slovensko. V Rusku sa dnes realizuje obrovský projekt na podporu domácej výroby, na čo boli vyčlenené významné finančné prostriedky – čo bude mať aj priamy dopad na vývoj nezamestnanosti. V Rusku bude klesať, a naopak v krajinách európskej únie porastie. Takže na údajné ukončenie finančnej a hospodárskej krízy môžeme rovno zabudnúť.

Zhrnuté a podčiarknuté – intrigy, ktoré mali viesť k oslabeniu postavenia Ruska, vojenskú prítomnosť v jeho susedstve na Ukrajine, a získanie jeho námorných základní na Kryme (pretože to boli pravé ciele) – zlyhali. Rusko síce dočasne utrpí straty, ale tak, ako sa nedajú udržiavať podhodnotené ceny komodít na svetových trhoch (lebo ani spojenci Bruselu a Bieleho domu nie sú charita), tak je len otázkou času, kedy Rusko rozšíri svoj potenciál a bude diktovať vývoj v Európe.

Len ekonomický a hospodársky analfabet môže veriť, že Brusel je schopný za pomoci eurovalu spasiť tak zadĺžené krajiny, akými sú Taliansko, Španielsko, Portugalsko … či zastaviť rast zadĺženosti u ostatných krajín.

Jednoducho – európsky Titanic sa plaví k svojmu osudovému ľadovcu, a všetci na palube sa prizeráme, ako sa čoskoro utopíme v ľadových vodách – biedy, konfliktov a mocenských záujmov.