O Slovensku

Pohoršovanie nad stavom slovenskej justície je nezmyselnou stratou času. Pretože v žiadnej oblasti života neplatí tak dokonale, ako práve v justícii, jedno známe ľudové – aký začiatok, taký aj koniec. Základy samostatného slovenského štátu boli položené hrubým pošliapaním ústavných práv občanov niekdajšej československej federácie, ktoré ostalo navždy nepotrestané – a otvorene si priznajme, čo zločinom začína, nikdy nebude pokračovať nastolením práva a poriadku.

Počas svojho života som bol na pomoc slovenskej justície odkázaný len v niekoľkých prípadoch, a hoci som v konečnom dôsledku uspel, nikdy som celkový výsledok nepokladal za víťazstvo práva, ale skôr šťastný zhluk okolností, ktorého výsledkom bolo náhodné víťazstvo – pravdy. Slovenskému systému jednoducho neverím, a nepokladám ho ani za reformovateľný, pokiaľ má ostať na tých základoch, ktoré ho dosiaľ niesli.

Navonok totiž vyzerá pekne, ak súd vynesie zdanlivo tvrdý trest nad aktérmi nebankových subjektov. Horšie to však je, ak sa pozrieme pod pokrievku, a zistíme, že v hrnci sa varí veľmi nevábna, páchnuca polievka. Pretože napríklad rozsudok na Majským po dlhých rokoch ťahaníc sa ešte veľmi ľahko môže obrátiť proti Slovenskej republike, a tí, čo boli poškodení raz, budú poškodení opäť – akurát sa ich rady poriadne rozrastú. Stačí verdikt súdu napadnúť na medzinárodnej úrovni a poukázať na neprimerane dlhý čas, počas ktorého trvalo súdne konanie. Pokiaľ bude mať Slovensko šťastie, arbiter uzná, že k prieťahom viedlo správanie účastníkov konania, presnejšie – obžalovaných. Ale ak šťastie mať nebude, môže ešte veľmi ľahko dôjsť k uplatneniu nároku na odškodné, a zo zdanlivého správneho rozhodnutia v zmysle zákona sa opäť stane fraška. Nehovoriac o poškodených v hre nebankoviek, ktorí môžu na náhradu škody rovno zabudnúť, pretože aj v najlepšom prípade sa dočkajú len sľubov politikov, ale určite nie ich reálneho naplnenia.

Dlhodobo som presvedčený, že k skutočnej zmene a nastoleniu právneho poriadku v štáte môže viesť len celková zmena súdneho systému, ktorej základom by mal byť porotný systém rozhodovania, kto má v spore dvoch strán pravdu. Iste, aj rozhodnutie poroty sa dá do istej miery ovplyvniť, ale predsa len je to ťažšie. Sudca by mal byť len manažérom konania, ktorý usmerní strany sporu a na základe výroku poroty vynesie konečný verdikt, ale nebude ho môcť meniť. Pretože – ak niekto pokladá za pohoršujúce to, ako dlho sa vliekol súd s Majským, mňa ešte viac pohoršuje rozhodnutie odvolacieho súdu v prípade primátorky Z.Moraviec. Pre verejného činiteľa by mali platiť oveľa tvrdšie pravidlá, ako pre radového občana … mali, ale žiaľ neplatia.

Oblasťou, v ktorej pokladám nastolenie práva a poriadku za prakticky nemožné v súčasných podmienkach, je doprava na pozemných komunikáciách. Tu problém nesúvisí so súdmi, ale skôr s represívnymi zložkami, ktoré dohliadajú na plnenie predpisov. Súčasný systém jednoducho nefunguje. Navonok to vyzerá pekne, ak niekto postaví na cesty desiatky hliadok, ktoré merajú rýchlosť alebo vykonávajú rôzne druhy kontrol, ale stačí, aby som sa pozrel po najbližšom okolí a viem – systém je nefunkčný. “ Profesionáli “ v kamiónoch i naďalej lietajú po obciach sedemdesiatkou (a to som hlavne v noci optimista), na úsekoch s obmedzenou rýchlosťou sa lepia na vodičov, ktorí ju dodržiavajú, trúbia a blikajú svetlami, alebo dokonca bezočivo predbiehajú v rizikových úsekoch – cez plné čiary, v neprehľadných zákrutách a podobne. Ak zbadajú hliadku, jednoducho si ju ohlásia medzi sebou vysielačkou … takže efekt je prakticky nulový.

Nechápem, prečo by monitorovanie dopravných priestupkov nemohlo byť predmetom živnosti. Živnostník by si zakúpil vozidlo a potrebné vybavenie, a polícia by sa zameriavala na dôležitejšie problémy. Raz mesačne by jej “ podnikateľ “ zaslal podklady, obsahujúce indentifikáciu vinníkov vrátane dôkazového materiálu, polícia by rozoslala príkazy na zaplatenie príslušných pokút, prípadne odňala vodičské oprávnenia a podnikateľ by dostal podiel z inkasovanej pokuty. Klesli by náklady na vybavenie polície, a som presvedčený, že by stúpla disciplína vodičov, keď by nemohli predvídať, kde a kto práve vidí ich konanie. A nemohli by to ani zistiť z dopravných správ – v rádiu, alebo na internete.

Rovnako som presvedčený, že sankcie pre vodičov z povolania by mali byť oveľa tvrdšie, ako pre bežných účastníkov. Nulová tolerancia by nemala byť len pri alkohole, ale aj pri prekročení rýchlosti, predbiehaní na zakázaných miestach a podobne. Na povolenú rýchlosť by som zaviedol limit päť kilometrov, všetko nad limitom spoplatnil minimálne sadzbou päťsto eur. Opakované porušenie rovnakého pravidla v ten istý deň (čo sa dnes bežne stáva pri cestných pirátoch) by malo byť ocenené odňatím oprávnenia na dva roky a okamžitým odňatím slobody na min. tridsať dní. Samozrejme – bez výnimky.

Apropo … výnimky. Neviem, ale mám často pocit, že udeľovanie sankcií má dosť “ gumenné “ limity. Tak v súdnictve, ako aj pri represívnych orgánoch. Je absurdné, aby zlodejovi igelitky zemiakov hrozil podobný trest, ako napríklad skorumpovanému úradníkovi. Neviem si predstaviť úradníka, ktorý by zobral úplatok dve-tri eurá … nehovoriac o tom, že ak by fungoval systém zamestnanosti, väčšina malých zlodejíčkov by sa podľa môjho názoru stratila z obehu. Mal by existovať pevný systém trestov, od ktorého by sa nemohol rozhodujúci orgán odkloniť.

Rovnako by sa mal zmeniť aj pohľad na porušenia zákona. Dnešný systém, založený na výške škody, je do istej miery absurdný. Z môjho pohľadu je korupcia či zneužitie funkcie (s obohatením vinníka napríklad vo výške tisíc eur) oveľa závažnejším porušením zákona, ako trestný čin so škodou v rovnakej výške, spáchaný v dôsledku zlej sociálnej situácie vinníka. Avšak, ak si pozrieme súčasné rozhodnutia súdov, často je to presne naopak – ten, kto porušuje zákony pre vlastné obohatenie, býva často posudzovaný miernejšie, ako ten, čo poruší zákon – zo zúfalstva.

Avšak – povedzme si otvorene. Ak chce niekto upratovať v justícii a budovať právny štát (nedajte sa vysmiať, ktorý politik by to naozaj úprimne chcel), potom treba začať od podlahy. A to si naozaj – neviem predstaviť. Keďže aj v európskej únii platia pravidlá len dovtedy, pokiaľ sa to hodí tým, čo ich vymysleli.