O Slovensku

Pravidelne sa pripomína, že komunizmus má na svedomí okolo sto miliónov obetí. Menej, alebo vôbec sa však nespomína, že päťdesiat miliónov obetí počas druhej svetovej vojny má na svedomí pokrytecké správanie našich súčasných spojencov – z Londýna a Paríža. Vlastne – dnes je to zakázané pripomínať … (a na poslednú vetu nezabudnite, pretože ju v inej súvislosti pripomeniem na konci blogu)

Najprv si pripomeňme, že 10.januára 1920 vošla do platnosti zmluva, ktorú dnes poznáme pod názvom – Versaillská zmluva. Mala množstvo článkov, určovala zodpovednosť Nemecka za I.svetovú vojnu, ale hlavne deklarovala rôzne obmedzenia, ktoré mali zabrániť Nemecku, aby ešte niekedy v budúcnosti vyvolalo svetový konflikt. Ako vieme, nakoniec Nemecko aj tak vyvolalo druhú svetovú vojnu, pretože na plnenie článkov spomínanej zmluvy sa nehľadelo, a veľmoci jednoducho ignorovali to, čo predtým podpísali. Len si pripomeňme, že signatármi tejto zmluvy boli o.i. Veľká Británia a Francúzsko, naopak USA ju odmietli podpísať a nakoniec uzavreli s Nemeckom samostatnú dohodu.

Všetko podstatné o Versaillskej zmluve nájdete v odkaze. Keďže pomerne skoro sa dostavila hospodárska kríza, prišli politické otrasy, ktorých priamym následkom bolo porušovanie tejto zmluvy.

Súčasťou dohôd po prvej svetovej vojne boli záruky, že sa Nemecko v budúcnosti nepokúsi o rozširovanie svojho územia na úkor iných štátov, ktorých garantom mali byť práve Londýn a Paríž. Avšak pri postupnom obnovovaní vojenských síl Nemecka v rozpore so zmluvami, obe veľmoci mlčali. Neskôr sa zmohli na chabú diplomatickú nótu, keď došlo k obsadeniu Rakúska a jeho pričleneniu k Nemecku, a to aj napriek tomu, že Viedeň požiadala obe veľmoci o pomoc. Neville Chamberlain odôvodnil laxný prístup k tejto otázke slovami, že Rakúšania sú nakoniec tiež “ len “ Nemci. A bol presvedčený, že ústupky Hitlerovi ochránia kontinent pred ďalšou vojnou. Neskôr prišla Mníchovská dohoda, ktorej následkom bolo pričlenenie Sudet k Nemecku a oklieštenie Československa, ale aj záruky, že Nemecko si nebude voči Prahe uplatňovať ďalšie územné nároky, čoho garantom mali byť opäť Londýn a Paríž – ako to dopadlo, to dobre vieme, Československo bolo úplne rozbité. Londýn a Paríž sa v tejto otázke nezmohli na nič, ak teda nerátame prijatie členov československej vlády, čo si nakoniec aj dali primerane zaplatiť.

Hlavnou podstatou politiky veľmocí bolo čokoľvek, len nie uzatváranie zmlúv so Sovietskym Ruskom, a teda Stalinom. Dobové dokumenty potvrdzujú, že britská a francúzska diplomacia viedli jednania na celom európskom kontinente, ktorých jediným cieľom bolo vylúčenie uzatvorenia akýchkoľvek zmlúv s Moskvou, a to nielen zo strany Londýna a Paríža, ale aj tretích krajín … k tým sa veľmoci chovali skôr ako ku kolóniám, nie však partnerom. Aj preto v maximálnej možnej miere ustupovali požiadavkám Nemecka, a ignorovali záväzky, obsiahnuté vo Versaillskej zmluve. Posledných šesť-sedem rokov pred vypuknutím druhej svetovej vojny bolo ako najväčšie nebezpečenstvo pre mier v Európe označované všetko, čo malo akúkoľvek spojitosť s Moskvou. V čase, keď Československo čelilo územnej agresii Nemecka a jeho diplomacia sondovala možnosti spojenectva a obrany pred nemeckou agresiou v Moskve, členovia britskej a francúzskej diplomacie vyjednávali vo viacerých krajinách, aby neumožnili prechod vojsk Červenej armády cez svoje územia, ak by náhodou došlo k dohode medzi Prahou a Moskvou.

Ak bude Nemecko útočiť na Východe, nebude sa zaujímať o Západ … (Neville Chamberlain)

Vieme, ako sa mýlil … a rovnako vieme, že tento postoj Londýna a Paríža, teda kupčenie so spojencami a tým, čo veľmociam nepatrilo, sa ešte opakovali neraz počas 20.storočia. Počet obetí konfliktu, ktorý spôsobila predovšetkým vierolomnosť Londýna a Paríža, sa nakoniec vyšplhal na vyše päťdesiat miliónov …

Pozrime sa však na dnešok. Aj dnes je vykresľovaná ako najväčšia hrozba politika Kremľa, hoci práve jeho najväčší konkurent z Bieleho domu pobehuje po svete s dymiacou zbraňou v mene svojich štátnych a národných záujmov. A to v krajinách, ktoré väčšina obyvateľov krajiny agresora by nenašla ani na mape sveta. Naopak – Kremľu sa upiera akákoľvek možnosť ochrany vlastných záujmov, dokonca aj na vlastnom území, či hraniciach. Určite nechce nikto tvrdiť, že Irak, Irán, Sýria, Líbya, Afganistan … či Severná Kórea susedia s USA. Napriek tomu sú tieto krajiny rozvrátené intrigami a zásahmi veľmocí.

Berlín dnes prikazuje na starom kontinente. Údajne len vedie krajiny eurospolku k väčšej prosperite a slobode. No stačí akýkoľvek náznak, že niektorá krajina chce uprednostniť národné záujmy, a okamžite padajú hrozby … a slová o nebezpečnom, priam šialenom vývoji. Stačí sa pozrieť na reakcie v súvislosti s maďarskou politikou, či posledným vývojom v Poľsku. Samostatnosť myslenia a konania sa nenosí …

Dnešná situácia je rovnako výbušná, ako medzi svetovými vojnami. Slovensko ? No, skúsme sa zamyslieť – na juhu Maďarsko, ktoré sa nikdy nevzdalo idey o Veľkom Maďarsku. Na severe Poľsko, ktoré sa dodnes nevie vyrovnať s vlastnou minulosťou a časmi, kedy nepochybne patrilo medzi európske veľmoci. Na východe rozbúrená Ukrajina, kde dnes vládnu proamerickí kolaboranti a obdivovatelia S.Banderu. Na západe Rakúsko a Česko … škoda hovoriť. Cítite sa bezpečne ? Ja ani veľmi nie … tým skôr, že sme skoro plne závislí na dovoze a najväčšími spojencami voláme krajiny, ktoré nás opakovane zradili – či už v Mníchove 1938, alebo počas delenia sfér vplyvu v rokoch 1944-45, či neskôr nás nazvali sovietskou sférou vplyvu – v auguste 1968 … krajiny, pre ktoré sme aj dnes len kolónia … hoci s vlastnou vlajkou, hymnou a územím … otázkou je – dokedy nám ostane to málo, čo ešte máme.

____________________________

Neviem, ale už dlhší čas mám pocit, že napriek údajnej demokracii sa o niektorých témach nesmie hovoriť. Teda, aspoň nie verejne. Možno sa mýlim, ale od dnešného rána mi nešla načítať stránka Pravdy, či už denníka, alebo diskusie či blogu. Nakoniec sa síce načítali, ale to trvalo neúmerne dlhú dobu.

Keďže s počítačmi a internetom už pracujem nejaký piatok, a iné stránky tento problém nevykazovali, vŕtalo mi v hlave, kde je asi problém. Hľadal som riešenie … ale výsledok ma naozaj prekvapil. Problém som totiž izoloval len na hlavnom pripojení k internetu. Ak som sa pripojil cez mobilný internet, žiadny problém sa neobjavil a všetko išlo, ako malo.

Nakoniec som vyskúšal chránený prístup cez hlavné pripojenie a ajhľa – zrazu všetko ide, ako ísť má … neviem, čo si mám myslieť, ale za náhodu to rozhodne nepokladám. Len si kladiem otázku, kde je asi problém … no je zjavné, že v mojom pripojení to nebude. Skôr asi v tom, že možno píšem niečo, čo sa niekomu nepáči. Komu … to ostáva otvorenou otázkou …