O Slovensku

Ak prídete na návštevu tam, kde o vás nestoja, skončí to obvykle trapasom … ešte horšie to však skončí, ak chcete tam, kde o vás nestoja – rozkazovať a panovať.

Za obeťami teroristických útokov (nielen) vo Francúzsku je niečo úplne iné, než sa snažia tvrdiť médiá. Iste, po svete behajú aj šialenci, ktorí sú schopní urobiť čokoľvek. Ale tí behali po svete aj pred štvrťstoročím, a napriek tomu nebolo toľko tragédií, spájaných s terorizmom, ako práve v posledných dňoch, týždňoch, mesiacoch či rokoch. Prečo ?

Možno práve preto, že terorizmus je v posledných rokoch oficiálnym nástrojom politiky veľmocí. Ako totiž inak nazvať nálet bezpilotného lietadla nad oblasť krajiny, ktorá na nikoho nezaútočila, nikomu nevyhlásila vojnu a napriek tomu sa stane terčom – bombardovania ? Dovolil by som si to nazvať – štátny terorizmus. A žiaľ, treba otvorene povedať, že čoraz častejšie sprevádza najmä politiku USA a ich poslušných “ spojencov „.

Áno, spojencov v úvodzovkách. Pretože americkým spojencom je každý len dovtedy, kým nestojí v ceste americkým záujmom, alebo kým sa – nevzoprie. Možno by o tom čosi vedel povedať aj bývalý slovenský premiér V.Mečiar, ktorý si kedysi naivne myslel, že vo svojej krajine môže vládnuť sám a bez požehnania Bieleho domu.

Došlo k stretu kultúr ? Nie, nedošlo. Moslimov (či zástupcov iných vierovyznaní) v zásade nezaujímame, mnohí našou kultúrou a tradíciami pohŕdajú, čo napokon platí aj naopak. Ich pohŕdaniu našimi hodnotami sa však nemôžeme diviť, napokon sa stačí pozrieť na Slovensko. V nedeľu stretnete na pravidelnej bohoslužbe ľudí, ktorí sa počas týždňa pokojne opľúvajú, urážajú, podrážajú si nohy a sú schopní čohokoľvek, len nech dosiahnu cieľ. Dokonca aj v rodine. A ostatní to nielen tolerujú, ale dokonca ľudí s podobným charakterom pokojne postavia na čelo komunity …

Máme plné ústa slobody a demokracie, ale v skutočnosti pokladáme za tieto hodnoty len naše predstavy – teda to, čo nám vyhovuje. Zasahujeme do života iných, tvrdíme – je to v ich záujme – ale úplne ignorujeme skutočnosť, že oni o naše “ hodnoty “ jednoducho nestoja. A pokiaľ sa náhodou našim snahám vzoprú, označíme ich za diktátorov – alebo teroristov. Upierame im základné právo – rozhodovanie o vlastnom živote, a divíme sa – pohár sa prelial a oni nás nielen nenávidia, ale dokonca na nás útočia – v našich mestách, krajinách či domovoch.

Ale, čomu sa vlastne divíme ? Pokiaľ označíme za teroristu útočníka, ktorý sa obalí výbušninou a odpáli niekde na verejnom mieste, alebo iného, ktorý s nákladným autom vrazí medzi nič netušiacich ľudí – potom je najväčším teroristom na svete americký prezident B.Obama, lebo práve s jeho vedomím pravidelne vraždia bezpilotné lietadlá v krajinách, ktoré by možno nenašiel ani na mape. Nie je to tak ? Nie je hanbou, že hoci pravidelne ničí ľudské životy (bez rozsudkov, bez súdov), je nositeľom ceny za mier ? Kto si nás môže vážiť, ak je tento “ človek “ lídrom demokratických krajín ?

Áno, dnes nás už vo svete na mnohých miestach nenávidia. Nečudo – sme bezohľadní, arogantní a použijeme násilie kedykoľvek, ak nevieme dosiahnuť cieľ iným spôsobom – napríklad korupciou. Nepočúvame názory iných, nerešpektujeme ich právo na odmietnutie našich názorov či požiadaviek – nečudo, ako sa nám to vracia.

Terorizmus nie je príčinou – je to následok. Následok arogancie a zvrátenosti politických elít. Práve politické elity veľmocí začali používať terorizmus ako nástroj štátnej politiky, pokiaľ zlyhali všetky ostatné snahy o kolonizovanie krajín. Práve politické elity veľmocí financovali krvavé prevraty v rôznych krajinách, ktoré obvykle končili občianskymi vojnami. V čom je rozdiel ?

Najskôr v tom, že dnes už nemáme stredovek. Dnes sa vedia brániť aj slabí, ak majú – peniaze. A vedia sa brániť aj tí, ktorí peniaze nemajú … a my sa divíme, kde sa v nich berie fanatizmus. Lenže – to ani tak nebude fanatizmus, ako skôr bezmocnosť. Však si skúsme predstaviť, ako sa cíti človek, ktorý nevie dňa-hodiny, kedy sa stane terčom zlovôle mocných on, alebo jeho rodina. Skúsme si predstaviť, ako sa cíti človek, ktorého rodina sa stane “ vedľajšou obeťou “ útoku na niekoho, kto sa znepáčil alebo vzoprel mocným tohoto sveta. Skúsme si predstaviť, ako sa cíti človek, okradnutý o najbližších, keď vie – vrahovia nebudú potrestaní. Ba dokonca budú naopak – velebení. Prečo sa divíme – nenávisti ?

Pred pár hodinami prebehol v Turecku pokus o vojenský prevrat. Neúspešný … a čas ukáže, v koho záujme vzbúrenci konali, pretože nič sa nedeje náhodne. Ale aj v Turecku sa nájde dosť ľudí, ktorí nestoja o zblíženie s ostatnými európskymi krajinami, a rovnako sa tam nájde dosť ľudí, ktorí za hrsť šestákov urobia – čokoľvek. Moc a peniaze vedia byť veľmi silnou motiváciou … čo dokazuje práve “ civilizovaná “ Európa, hoci dnes sa chováme skôr – barbarsky a veľmi hlúpo.

Je to smutné povedať, ale ak neprinútime elity, aby sa riadili heslom – daj pokoj a máš pokoj – môžeme raz zistiť, ako jedovato chutia plody, vypestované na úkor budúcich generácií. A hlavne – sú krvavé.