O Slovensku

Tvrdenie opozície, že to bola (prakticky zaniknutá) SIEŤ, stojí na vode, nie na serióznych argumentoch. Súčasťou povinností voleného zástupcu je zodpovedné nakladanie s peniazmi daňového poplatníka, a sotva môže niekto tvrdiť, že k tomu patrí aj vyvolanie – opakovaných volieb. No – ale účasť na vláde a spolupráca so všetkými politickými stranami, bez ohľadu na názorové (či skôr osobné) rozpory – to môže byť cesta k zodpovednej správe štátu.

V prvom rade, R.Sulík opakovane zavádza, ak tvrdí, že rozhodnutie R.Procházku bolo zradou na voličoch SIETE. Jednoduchá matematika hovorí, že aj v prípade udržania podpory Procházku by opozícia nebola schopná zostaviť vládu a získať dôveru parlamentu, keďže by disponovala len 75 hlasmi, na čo nakoniec upozorňoval aj B.Bugár. Navyše bolo jasné, že B.Kollár sa nemieni priamo zúčastniť na vytvorení vládnej koalície (otázkou je, čo bolo vlastne v pozadí jeho vstupu do politiky), a podporu M.Kotlebu všetci netakticky – odmietli.

Stará pravda totiž hovorí, že lepší nepriateľ pred očami, než za chrbtom … a čoskoro to tradičné strany naplno pochopia, pretože bez ohľadu na ich súčasné pozície robia toľko chýb a rôznych špinavostí, že M.Kotleba by im pred budúcimi voľbami mal zaslať ďakovný list a čestné uznanie.

V situácii, ktorá vznikla po voľbách, by štátnik konal úplne inak, než R.Sulík. Snažil by sa o dohodu s víťazom volieb, aby získal kontrolu nad jeho konaním a mohol hovoriť do toho, čo sa v parlamente prejednáva a schvaľuje. Problémom je, že R.Sulík štátnikom nie je, a nemá ani schopnosti, aby sa ním niekedy stal. Pretože základnou črtou štátnika je uprednostnenie verejného záujmu nad vlastným – čo v súčasnosti nedokáže na Slovensku asi nikto. Nečudo, ako dnes vyzerá Slovensko, a prečo sme len handrou na utieranie problémov, ktoré spôsobia rôzni exoti pri moci – či už v Bratislave, alebo Bruseli.

Slovensko dnes pripomína lodičku, ktorá sa od samostatnosti točí na mieste, a nevie sa dostať do prístavu, pretože každý novozvolený kapitán zmení smer podľa toho, čo mu osobne vyhovuje, a nie podľa toho, čo je v záujme štátu a národa. Voliči už prakticky nemajú záujem o nič, okrem spravodlivej odplaty politikom a ich vyhnania od koryta, a v mene dosiahnutia tohoto cieľa sú ochotní zahlasovať za kohokoľvek, ak to nebudú staré, vetrom (a vreciami podivne získaných majetkov) ošľahané tváre. A nedá sa ani poprieť to, že dnes už mnohí ľudia dávajú svoj hlas pre SMER-SD z jediného dôvodu – je to lacnejšie, než následky neustálych hádok koalícií typu vlády I.Radičovej, a platenia následkov vzájomných podrazov v podobe predčasných volieb.

Kto teda naozaj klame a podvádza voličov ? Podľa môjho názoru ten, kto inkasuje peniaze za hlasy voličov, a potom sa odmietne podieľať na správe štátu, a to len preto, že – sa nestal šéfom, a musí spolupracovať s niekým, koho oficiálne – neznáša. Položte si však otázku – koho z vás sa zamestnávateľ pýta, s kým ste alebo nie ste ochotní spolupracovať ? Nie je to náhodou tak, že kto platí, ten určuje pravidlá hry ? A kto platí politikov ? Národ – a ten by mal určovať pravidlá …