Umenie prežitia (vlastnej) nedokonalosti

Ktosi mi povedal, že denne robí len chyby, ale každý deň končí úspešne, pretože urobí – jednu dobrú vec či rozhodnutie

Neviem, ale roky žijem v presvedčení, že aj život je svojím spôsobom – umenie. Umenie prežitia vlastnej nedokonalosti, a hlavne vecí, ktoré sa – nepodarili, alebo nesplnili. Pravdou je, že mnoho vecí sa mi nepodarilo, niektoré mrzeli viac – iné menej. Vždy ma viac mrzelo to, kde som mal pochybnosť o tom, koľko som do splnenia svojej predstavy vložil – či už práce, snahy, času – ako to, čo som robil naplno a napriek tomu – nevyšlo.

Venoval som svojho času rok úsilia budovaniu firmy, z ktorej som nakoniec musel odísť. Vtedajší šéf mi pri odchode šplechol do očí, že svet sa nezrúti, ak odídem – ale nikto mu nebude hovoriť, ako má viesť svoju firmu. Asi už nikdy som sa necítil tak zle, ako vtedy pri svojom odchode. Ani vážne ochorenie, ktoré ma neskôr postihlo a sotva som ho “ rozchodil „, ma nezlomilo tak, ako odchod z firmy, v ktorej som bol šťastný počas každého dňa, každej hodiny ba i minúty, ktoré som tam strávil – aj napriek mnohým problémom a nedorozumeniam. Prišla však chvíľa, kedy som musel pochopiť, že nech budem robiť čokoľvek – nikdy sa neposuniem vpred, pretože mi chýbalo pre úspech to najpodstatnejšie – podpora šéfa. Nebol som pätolízač … a on zase nemal rád ľudí, ktorí si veci robili po svojom, a nič na tom nemenil ani prospech, ktorý z toho firma mala. Radšej zniesol nižšie príjmy, než rastúci zisk a ľudí – ktorí sa neklaňali jeho dokonalosti. A tak som vtedy musel odísť.

Obaja sme mali pravdu – ja v tom, že ak sa veci robia polovičato, skôr či neskôr príde koniec … a on v tom, že svet sa nezrútil – napokon, denne skončia stovky, možno tisíce firiem. Ale dodnes mi je ľúto, že to tak skončilo a kladiem si otázku, či som naozaj urobil všetko, aby to bolo inak. Už nikdy som nemal pocit, že niekde patrím – proste som s niečím zrástol.

Nech robíme čokoľvek, vždy je to o chybách a nás – ako sa s nimi vyrovnáme. Nemám rád ľudí, ktorým stačí priemernosť. Nemám rád ľudí, bažiacich po moci a peniazoch. Iste, aj ja mám peniaze rád – no ako prostriedok, nie ako cieľ. Raz sa ma opýtali, či by som nechcel zarábať tisíce eur … mať všetok dostupný luxus, o ktorom sa dá snívať … vtedy som sa zasmial a konštatoval, že mám všetko – čo sa za peniaze kúpiť nedá, a peniaze samotné mi občas (ako každému) pochybia, ale viem s tým žiť. Možno – pred dvadsiatimi rokmi by som sa cítil inak – ale to bolo už dávno, a odišlo to úplne rovnako, ako aj mladé a pochabé roky.

Život ma naučil mnohému, no jedno je najdôležitejšie – žiť. Prestať sa naháňať za tým, čo k nemu vlastne ani netreba, a často je to len snahou o potvrdenie akéhosi statusu … čím sa život aj tak nezlepší, pretože vás ľudia – buď nenávidia, že sa máte viditeľne lepšie než oni, alebo si s radosťou do vás kopnú, ak sa vám niečo nepodarí. Nikdy nezabudnem, ako sused kedysi vyskakoval, že si to so mnou vybaví – a to len preto, že som chcel, aby si plnil povinnosti, úplne bežné pre iných ľudí. S penou na ústach mi hovoril, koho a kde pozná … a vraj ešte budem ľutovať.

Vtedy som sa len zasmial a nechal všetko času … dnes chodí po ulici zhrbený pod ťarchou nahromadených problémov, a jeho pýcha sa váľa niekde v prachu … pominuli peniaze, vplyvní priatelia a ostal – len on …

Čo s takým životom, keď ostane človek – sám ? Vtedy sa naplno ukáže, ako naozaj žil … vtedy sa naplno ukáže, ako povrchne žil a koľko času stratil v naháňačke za niečím, čo vlastne nemá zmysel.

Raz mi vytkli, že sa neviem vžiť do situácie človeka, ktorý drie dvanásť hodín denne, šesť dní v týždni a sotva vyžije. Majú pravdu – neviem. Nemôžem, pretože predstava, že niekto môže takýmto (doslova brutálnym) spôsobom zdierať ľudí, je tak hnusná – doslova sa mi dvíha žalúdok. Najhoršie na tom všetkom je, že mnohí ľudia pokladajú tento zvrátený spôsob života za normálny, za akýsi symbol slobody, demokracie a nezávislosti. A nakoniec sa divia, prečo stoja pred rozvodovým súdom … teda v lepšom prípade, pretože mnohí svoju chybu nikdy nespoznajú, keďže oni môžu byť k sebe ignoranti, ale zdravie – je len jedno.

Predstava, že niekto má v tridsiatke za sebou dva infarkty a jednu mozgovú príhodu – a to všetko len kvôli absurdnej honba za mamonom, je naozaj desivá. Radšej budem kopiť chybu za chybou, a občas sa radovať z ojedinelého úspechu … pretože vlastná nedokonalosť sa prežiť dá …

Chcete návrat vládnutia mantinelov ?

26.07.2026

Otázka, či chceme návrat vládnutia mantinelov, v skutočnosti smeruje k oveľa presnejšiemu problému: k tomu, či sme ochotní zveriť riadenie štátu sebastredným hlupákom. Tento výraz možno znie tvrdo, ale presne vystihuje typ ľudí, ktorí sa do verejného života dostávajú nie pre schopnosti, ale pre vlastné ego, túžbu po pozornosti a presvedčenie, že rozumejú [...]

Anatómia slepého komentátora

22.07.2026

Poznáte ten osobitý druh internetového (a bohužiaľ aj reálneho) hrdinu? Človek, ktorý uvidí titulok alebo krátky text, jeho mozog urobí rýchly šprint v protismere, kompletne odignoruje pointu, ale v srdci zacíti nepremožiteľné volanie divočiny: „Musím k tomuto napísať svoj NÁZOR!“ Tu je malé zamyslenie nad týmto úkazom moderna: Je to vlastne fascinačný [...]

Dinosauria pomsta: Prečo nás dvojeurová sliepka dokáže pripraviť o dôstojnosť

21.07.2026

Keď sa zamyslíte nad evolúciou, musíte uznať, že príroda má zvrátený zmysel pre humor. Vedci tvrdia, že vtáky sú priamymi potomkami dinosaurov. Kým pri pohľade na holuba na stanici tomu len ťažko veríte, v momente, keď sa k vám na vidieckom dvore začne s roztiahnutými krídlami a zníženým podvozkom blížiť nahnevaný kohút, teória o T-Rexovi zrazu dáva dokonalý [...]

cudzinec

Kto sa nepoučí z vlastnej minulosti,je nútený si ju opakovať.Budúcu koalíciu volili tí,ktorí dali moc do rúk šialencov a hlupákov vo voľbách 2020.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 2,466
Celková čítanosť: 10662210x
Priemerná čítanosť článkov: 4324x

Autor blogu

Archív