O Slovensku

Každý podľa svojich schopností. Každému niečo chýbalo, a každý bol s niečím spokojný. Čo sme nemali, nad tým sme občas povzdychli, ako fajn by bolo, keby … (havko však viete čo), ale rozhodne sa nedalo povedať, že by sme preto hľadali špagát a konár stromu. Teda, niektorí aj hľadali, ale ak to rozchodili, sami neskôr priznali, že neboli v stave schopnom triezveho myslenia …

Viete, pripadá mi komické a zároveň nesmierne hlúpe, ak nám vládnu ľudia, ktorí dnes s pompou oznamujú pokrok spoločnosti zavedením duálneho vzdelávania, alebo budovaním zdravotných stredísk v školách. Pretože čo si pamätám, tak sme mali aj na základnej škole priamo v budove ambulanciu školskej lekárky i zubára. A rovnako sme chodili počas stredoškolských štúdií na povinnú prax, ktorá sa odvíjala od ročníka, v ktorom sme sa momentálne nachádzali. A čím sme boli vyššie, tým viac prax a menej teórie sme mali. Prosím pekne, hovorím o situácii v 70.-80.rokoch minulého storočia.

Ale jasné, lepšie situovaní spolužiaci, cca dva kusy chodili do školy pravidelne v rifliach, hoci ich rodičia neboli žiadnymi géniami či papalášmi. U jedného bol tatko vodičom tirky, ako sa vtedy hovorilo, v prípade druhého rodičia pracovali na miestnom družstve, čo znamenalo aj pomerne veľa usporených peniažkov. Nie, určite sme kvôli tomu nešli pustiť do gatí, hoci keď spolužiak doniesol do školy digitálky s kalkulačkou, skoro nám oči vypadli … a po desiatich minútach sme už znova pobehovali na dvore za tenisákom a neriešili, čo má na ruke. Napokon, digitálky za neho futbal nemohli hrať a nič nezmenili na tom, že sa vedel potknúť aj o vlastné nohy. Čo už, nie každý je na šport stavaný, no nie ? Na strednej škole sa kde-tu už objavili kazetové prehrávače v zmenšenej verzii so sluchátkami, ba niektorí pomerne rýchlo začali chodiť na vzdelávanie po vlastnej osi – čiže niekto mal pinčla, iný pomocou rodičov povestného simsona. Ja som mal favorita, a kondičku ako kôň, keďže ráno to bolo ťahanie pekným stupákom, a po skončení školy som často blahorečil, že ťažký náklad nesiem dolu kopcom. Ale nesťažujem si, bolo to pekné a rád na to spomínam. Vtedy ešte existovali kamarátstva na život a na smrť, čo je dnes skôr unikát.

Čo mi chýbalo ? Neviem, ale priznám sa, že ma poriadne zlostila spolužiačka – to ako na strednej škole.

Každý deň by som na nej oči mohol nechať a ona potvora, ani motyku by o mňa neoprela. A to bývala o pár desiatok metrov ďalej, než my a poznali sme sa od škôlky. Asi platilo, že čo je dobre známe, nie je veľmi vábne. Ktovie, dnes je trikrát rozvedená, má dve deti a možno aspoň tú motyku by o mňa oprela. No, nedá sa nič robiť, každý máme svoj život a ja som s ním spokojný. Ale späť k téme … prvé rifle s tým obdĺžnikom na zadku som mal niekedy na začiatku strednej školy. Neskôr som si zohnal aj rifľovú košeľu, aby som počas prvých horúčav pochopil, aký som somár. Možno som vyzeral pekne, ale cítil som sa strašne – potil som sa, košeľa sa na mňa lepila a veru, dlho trvalo, kým som to na seba opäť navliekol. Horšie od toho som sa cítil len v tzv.kremáčoch, čo boli snehobiele nohavice z akéhosi hnusného plátna, ktoré sa veľmi rýchlo nalepilo na telo a jeden si pripadal, akoby chodil s nohami v betóne. Ani tesilky som veľmi nemusel, ale v zime boli celkom fajn.

Každú sobotu ma ráno zobudili a šliapal som do obchodu. V rade pred obchodom, ktorý mali ešte len otvoriť, som si vypočul domáce správy, teda objavy tetky-vševidky a jej kamarátok, potom rýchlo nahádzal nákup do košíka a zase – stál v rade pred pokladňou, za ktorou sedela večne namosúrená predavačka. V čase puberty mi vŕtalo hlavou, akým zázrakom sa tento úkaz ženstva dokázal vydať, alebo na čom fičal jej manžel, keď hovoril áno. Neskôr ma skúsenejší kamarát poučil, že kvôli škaredému ksichtu už veľa chlapov prišlo o skvelú … však viete, čo. Neviem, ale predstava akéhokoľvek zblíženia s tým čudom mi v tom čase pripadala rovnako, ako zábavná konverzácia s obyvateľkou stola – na patológii. Inu, roky ubehli a dnes sa na to pozerám s úsmevom, samozrejme úplne inak. Asi je to otázka veku, hoci kamarát hovorieva, že najviac spoločného majú šestnásťročný puberťák a osemdesiatročný dôchodca. Neviete ? Veď je to také ľahké, obaja chcú ženskú a obom je jedno – akú. Sprosté jazyky hovoria, že stačí ak dýcha a má krvný obeh. Neviem, na šestnásť si akosi pamätať nechcem, a osemdesiatku mám ešte ďaleko.

Ono, za toho socializmu to bola často aj zábava …

Napríklad s obstarožným fízlom, ktorý robil pochôdzkára a so svojimi kilečkami nás chcel naháňať, keď sme robili reviziu farských sliviek. Bol to dobrák od kosti a my paskudy sme sa mu vysmievali, keď nás otcovsky prosil, aby sme nechali niečo aj farárovi. Raz sme mu navrhli, že mu dáme v naháňačke fóra – to ako sme mu chceli dať náskok v naháňačke za nami. Pobehol by nejakú stovečku napred a my by sme sa rozbehli až potom, takže pri behu okolo neho by mal akú-takú šancu niekoho chytiť. Strašne sa urazil, ale vyžehlili sme si to rýchlo. Stačilo vreckové zo školy a dve pivečká v krčme neďaleko domu.

Celkom zábavný býval aj máj, lásky čas. Hlavnou atrakciou boli stávky na májové pochody, presnejšie to, kto dokáže ako prvý zmiznúť spod vševidúceho oka učky či profky. Istý čas nám to znemožňovali tým, že nám rozdali rôzne mávatka a transparenty, ktoré sa museli vrátiť a nebolo teda ľahké, nejako sa ich zbaviť. Lenže veľmi rýchlo sme objavili zhromaždište tohoto náradia, a samozrejme aj využili. Mojím osobným rekordom bolo tridsať metrov. Presne toľko sa sprievod pohol, než som zmizol. Spolužiak povedal, že o rok ma prekoná a hoci som neveril, svoj sľub splnil. Ako ? Vôbec neprišiel, mrchavec si vybavil péenku. Akurát ten rok príšerne pálilo slnko, asi vedel dobre, čo robí. Hoci, ak by mu náhodou pálilo priamo na kokos, teda akože by vtedy prišiel, bol by to zrejme rekord. To ako pri maturite, pretože po nej povedala triedna, že väčší somár ako on ešte nezmaturoval. Či bol vtedy somár, to neviem. Ale dnes je riaditeľ.

Takže, ako sa to vlastne žilo za toho socializmu ? Ešte vám to nedošlo, že život nie je o mandarínkach či rade na mäso ? Alebo cestovaní v páľave niekde k moru ? Asi vôbec neviete, čo je život …