O Slovensku

Čoraz viac sa ozývajú hlasy, volajúce po obmedzení počtu legionárov v najvyššej slovenskej hokejovej súťaži. Asi nebude náhoda, že najviac zaznievajú z miest, ktoré boli kedysi baštami slovenského hokeja a dnes sa akosi potácajú na chvoste elity.

Aj keď hovoriť o elite v spojení so slovenskou najvyššou súťažou je asi neveľmi vhodné. Je však účasť legionárov v tejto súťaži kameňom úrazu ? Nemyslím. Skôr bude problémom niečo iné, ale to sa najprv musíme trochu vrátiť do minulosti.

Minulosti, v ktorej neboli bežnou praxou legionári, ale skupovanie hráčov dvoma-troma najbohatšími klubmi na Slovensku (čo sa napokon dialo aj vo futbale), pričom tí, ktorí sa seriózne venovali výchove mládeže, mali často veľké problémy so zotrvaním v „extralige“. O talenty prišli, pretože im nevedeli ponúknuť primerané financie, a druhá vlna už často nestačila. Časy sa však menia, a tak, ako sa vracali zo zámoria úspešní odchovanci a na sklonku kariéry pomáhali svojim rodným klubom, zmenila sa aj prax.

Bohatým klubom ubudlo v peňaženke, a tie, ktoré mali šťastie na financie v podobe sponzorstva – či už od firiem alebo navrátivších odchovancov – rýchlo pochopili, v čom je čaro hokeja – pekná hra, množstvo gólov, úspechy a plné tribúny. A rovnako rýchlo pochopili, že aj priemerný hokejista z Kanady, USA či iných krajín je obvykle na vyššej úrovni, ako pomyselne „špičkový“ slovenský hráč. Pričom peniaze za angažovanie hráčov sa začali pohybovať na približne rovnakej úrovni, ale výkony sa obvykle veľmi líšili.

Navyše sa šport stal obchodom, kde je dôležitým kritériom stav medzi príjmami a výdavkami.

Čo vo futbale pochopil Trenčín, to v hokeji pochopili Nitra či Banská Bystrica. Patriotizmus je pekná vec, ale účty nezaplatí. A tak sa rozhodli manažéri spomínaných klubov ísť inou cestou – dať príležitosť hráčom z iných krajín, ktorých kvalita je vyššia a ak sa o služby legionárov prihlási záujemca s lukratívnou ponukou, jednoducho ich uvoľniť a nájsť si iných. Výsledok tejto praxe je vidieť v posledných rokoch. Plné tribúny a stabilné postavenie medzi najlepšími na Slovensku.

Iste, touto praxou trpí slovenský hokej, pretože slovenská mládež má menej príležitostí na rast v domácich podmienkach. Lenže problém je niekde inde – v roky uplatňovanej praxi, že hráči z „extraligy“ boli na reprezentačnej úrovni často len riešením z núdze v prípade absencie hráčov z NHL. Byť najlepší na Slovensku často neznamenalo vôbec nič, alebo len účasť v príprave – kým neprídu hviezdy. Kluby postupne strácali záujem o výchovu mládeže, pretože si to vyžadovalo množstvo financií a konečný efekt bol minimálny, keďže sa odchovanci nemali príležitosť ukázať na medzinárodnej scéne.

Kým nebudú stabilné príjmy, bude vždy trpieť mládež … a kto nemá peniaze, nebude športovať, nech by bol akýmkoľvek talentom. Nehovoriac o záujmoch bohatých rodičov, ktoré dokážu často prebiť aj úspechy trénera a klubu – viď prednedávnom Zvolen.

Ak chce niekto určovať pravidlá, musí zaistiť aj financie. A to si povedzme na rovinu, je zatiaľ vo hviezdach, pretože štedrý zdroj financií pre šport v podobe výnosov z lotérií už dávno vyschol, keďže bolo potrebné plátať diery v štátnom rozpočte. Je dosť ťažké a v podstate absurdné, aby niekto rozkazovať vlastníkovi súkromného klubu, ktorý často za svoj príspevok športu nedostane ani daňovú úľavu, akým spôsobom má so svojím majetkom a financiami nakladať.

Napriek tomu sa dá do istej miery regulovať podiel legionárov v kluboch. Stačí, ak bude štát prispievať primeraným spôsobom na výchovu mládeže. Ak sa obnovia pravidlá, kde sa budú vyberať talenty a nie robiť nábor, kto má peniaze na šport a odvahu obuť korčule.

Pokiaľ sa budú kompetentní tváriť, že okrem konečného efektu sa majú všetci starať sami o seba, nezmení sa nič. A veci môžu skončiť rovnakým spôsobom, ako slovenské lyžovanie, kde funkcionári ponúkajú málo práce, ale požadujú priveľa právomocí a prospechu.