O Slovensku

Nie, určite tak neznel výrok Švejka, ale v podstate som jeho význam vystihol. Škoda, že aj dnes nie je možnosť na uznanie niektorých persón alebo skôr ich kvalifikácie v duchu známeho výroku, pretože by nepochybne spĺňali význam výroku, hoci určite by nedosiahli ľudskosť a životnú múdrosť, ktorá priam tryskala z výrokov slávnej postavy.

Co blázníte, dyť jsou tady lidi ? Volal Švejk pri známom delostreleckom útoku. Parafrázujúc jeho výrok v súvislosti so správaním niektorých novinárov, alebo persón, omylne hrajúcich sa na žurnalistov s biednymi znalosťami gramatiky a slohových štýlov, by som dnes mohol povedať – co blázníte, dyť jsou tady lidi, ne blbci …

Áno, aj dnes si stojím za výrokom, že 60% ľudí pracuje za minimálnu mzdu. Mám na to niekoľko dôvodov, ale spomeniem dva hlavné – prvým je poznanie spôsobov, akými sa dnes účelovo (v politickom záujme) manipulujú štatistiky. Druhým je poznanie praktík, ktoré kedysi na mne skúšali rôzni zamestnávatelia, za všetky spomeniem jednu – pracovná zmluva na štandardnú pracovnú dobu, teda osemapol hodiny, ale v skutočnosti trvala pracovná smena desať i viac hodín, ktoré samozrejme zamestnávateľ pod rôznymi zámienkami nepreplácal. Kdesi pred dvadsiatimi rokmi som sa nechal podobným spôsobom dobehnúť, dnes je to už len spomienka. Realitou však ostáva, že čo je odrobené, nemusí byť zaplatené – a nemusí to byť ani viditeľné na pracovnej zmluve. Pretože núdza je potvora, ktorá neraz donúti ľudí urobiť aj to, o čom by inak neuvažovali.

Napriek tomu je možné občas závidieť „úradne uznaným blbom“

Má to svoje výhody, napríklad si môžete povedať čokoľvek, čo vás napadne a nehrozí, že vás niekto obviní alebo zažaluje za vyjadrenie názoru na vec, či ľudí. Niekedy môže byť na tento status človek aj hrdý, pretože nepatrí medzi tých „normálnych“, čo sa vyjadrujú ako keby mali papier na hlavu.

Žijeme dnes dobu, v ktorej sa pokladá za porušenie pravidiel a zákonov často aj to, čo ani rôzne diktatúry neriešili, ale len mávali rukou. Poznám ľudí, ktorí mali alebo mohli mať problémy za rôzne vtipy, ktoré boli kedysi bežné a nikoho nepohoršovali, a to ani vtedy, keď už boli skôr morbídne, než zábavné. Dnes to neplatí a treba si dávať pozor na každé slovo … a tak sa už nenosia vtipy na tému Arany, Deža, či Kohna, alebo Pupuša. Nie, nemám na mysli diskutéra s rovnakým nickom. Môžete žartovať o Škótoch, ale o vyššie spomínaných nie – ak nechcete byť obvinení z rasizmu či antisemitizmu.

Nečudo, že sa tak toleruje vulgárna alebo výstižnejšie fekálna žurnalistika, založená na ziskoch z ľudského utrpenia v podobe bulváru, alebo masírovaní verejnej mienky rôznymi klamstvami, ktoré by sa dali definovať vetou – máme sa všetci naozaj dobre, hoci stojíme po krk v latríne, preplnenej fekáliami.

Ťažko sa potom diviť, že sa aj v laickej verejnosti vyjadrujú k odborným témam ľudia, ktorí si ani nevšimli, že sa zmenili merné jednotky, alebo Slovensko patrí v rámci určitej praxe medzi priemer, či skôr podpriemer. Majú právo sa vyjadriť a tak to robia, akoby nepoznali iné známe slová Švejka – nemôžu byť na svete všetci múdri, musia byť aj hlúpejší … hoci samozrejme zazneli v inom kontexte. Skôr v takom, ako dialóg Švejka s povýšeneckým dôstojníkom, bývalým profesorom (ak sa nemýlim), ktorý konštatoval na adresu Švejkovho brata, že to musí byť rovnaký blb ako Švejk a opýtal sa, čo (Švejkov brat) robí – je profesor, znela lakonická odpoveď Švejka, ktorá vyrazila dych a zavrela ústa nafúkancovi.

Žiaľ, hoci nežijeme v dobe Švejka, dnešná doba je akási zvláštna – titulovaných ľudí máme priveľa, ale sotva otvoria ústa, človek má pocit, že diskutuje s „úradne uznaným blbom“.

Keďže však žijeme dobu mamonu, tak je dnes úplne bežné vlastníctvo univerzitného diplomu „úradne neuznaným – blbom“. Ešte horšie je, že tento druh „vzdelancov“ má často v rukách moc, čo aj primerane využívajú, aby zavreli ústa sedliakom, ktorí sa nad ich výrokmi len zasmejú a prehodia – kde nič nie je, tam ani zubatá nechodí (tzv.nesmrteľné hlavy).

Nie som jediný, kto je presvedčený, že náš „pokrok“ rozvíjame so zaradenou – spiatočkou. Vidieť to v školstve, zdravotníctve či sadistickej „kultúre“, ktorú nám napriek zákonom a rôznym dozorných orgánom (Rada pre rozhlasové a televízne vysielanie) beztrestne podsúvajú médiá. Ťažko sa diviť, ako vyzerá dnešná spoločnosť a ako sa správa mládež.

Možno by som sa mal dať uznať za úradného blba, aby som sa nemusel hanbiť, že patrím medzi „normálnych“, ktorým sa tento stav zdá – pokrokom.