O Slovensku

Skúsme si predstaviť, že by sme vždy pri zmene spoločenského zriadenia zničili všetko, čo symbolizovalo predošlú éru. Čo by nám ostalo ? Ostali by nejaké umelecké diela, ktoré by mohli naši potomkovia obdivovať v múzeách a galériách, a premýšľať nad dobou, v ktorej vznikli ?

Skúsme si predstaviť, čo by ostalo Francúzom po érach Ľudovíta XIV., alebo Napoleona ? Skúsme si predstaviť, čo by ostalo Rusku po Romanovcoch … Španielsku a Rakúsku po stáročiach vlády Habsburghovcov …

Pritom nejedno umelecké dielo alebo stavba pôsobí skôr ako následok duševných problémov autora, než ako niečo skutočne hodnotné a hodné pozornosti budúcich generácií. Navyše netreba zabúdať, že mnohí géniovia minulosti by nevytvorili vôbec nič, ak by neboli oddaní aktuálne vládnucim režimom, alebo rodom. Dielo môže byť spomienkou – poučením – ale aj varovaním pre budúce generácie. A dokonca aj také dielo, ktorého umelecká hodnota je viac-menej pochybná, ale priamo povedané – nulová.

Naivne sme presvedčení, že ak zničíme všetko, čo symbolizovalo éru vlády komunistickej strany a éru socializmu, na všetko sa zabudne … omyl. Nezabudne, ba naopak – vznikne množstvo legiend, falošných spomienok a ilúzií.

Naivne si myslíme, že vetou – všetko bolo zlé – jednoducho vymažeme túto éru z pamäti národa. Lenže, nech si myslíme čokoľvek, doba akéhokoľvek vládcu alebo vlády akejkoľvek (hocijako pomätenej) ideológie neprináša len negatíva. A nie je nič dôležitejšie, ako objektívne zhodnotenie každej éry či osobnosti – pre budúce generácie. Len tak sa môžeme vyhnúť tomu, aby sa opäť dostali k moci nasledovníci a obdivovatelia ľudí so zvrátenou morálkou, alebo inak pomenované – zločincov.

Nedávno som čítal zaujímavý blog, ktorý by bol doslova ideálnym „exponátom“ do múzea doby a národa, ak by niečo podobné existovalo. Autor blogu doslova postavil „mimo zákon“ všetko, čo sa nepáči jemu, jeho priateľom a známym, alebo predstaviteľom aktuálnej ideológie, pravidelne hlásanej z Bruselu. Každý kritik súčasných pomerov bol automaticky pasovaný do úlohy triedneho nepriateľa, len označenie bolo vyjadrené inými slovami. Opýtal som sa ho, či môžem jeho blog citovať – pobúrene odmietol, a navyše sa jeho aktuálny príspevok z blogu – stratil. Prečo, ak si stojí za tým, čo napísal ?

Inému „svedomiu“ minulej doby som zase ponúkol, že bezplatne vydám a budem distribuovať jeho tvorbu, ktorá je podľa neho klenotom … či doslova majákom pravdy v dnešnej dobe. Aj v tomto prípade som sa dočkal len vykrúcania …

Môžeme ničiť sochy, busty, pamätné tabule alebo búrať budovy, symbolizujúce dobu, na ktorú nie sme hrdí, ale jedno nezničíme – spomienky ľudí, ktorí v danej ére žili. A vyvoláme aj množstvo otázok … nebolo by oveľa lepšie, ak by sme pod sochou symbolu komunizmu (napr.Lenina) umiestnili tabuľku so stručným textom – tento muž bol otcom ideológie, ktorá priniesla utrpenie miliónom ľudí – a tak dali jasne najavo budúcim generáciam, na koho sa pozerajú a prečo bola daná ideológia poslaná na smetisko dejín ľudstva ? Hoci chápem – predstava, ak by sme mali byť objektívni a teda umiestniť podobné výroky pod každú „osobnosť“, ktorá sa negatívne zapísala do dejín ľudstva – tak predstava, že niečo podobné by bolo umiestnené aj pod figurínami G.W.Busha či T.Blaira – napríklad v múzeu voskových figurín – je naozaj „politicky“ neprijateľná. A čo na tom, že obaja spomínaní páni majú tiež na svedomí množstvo obetí ich politiky.

Symbolom dnešnej doby nie sú umelecké diela … ale pokrytectvo. Akurát ostáva otázka, či môže byť pokrytectvo motorom pokroku a základom na zlepšenie života spoločnosti … alebo je len čakárňou pri návrate do – doby kamennej …