O Slovensku

Americká administratíva priamo i nepriamo zasahovala do diania vo svete od konca druhej svetovej vojny. Korupciou, podporou násilných prevratov, alebo priamou agresiou.

Aj preto vyznievajú varovania na adresu Ruska v súvislosti s blížiacimi sa voľbami v USA, skôr trápne, možno až smiešne. Iste, USA zásluhou zbabelosti európskych demokracií nebudú čeliť sankciám za zasahovanie do vnútorných záležitostí iných štátov, či vojnové zloćiny, ktorých sa dopustili v Iraku alebo Afganistane.

Napriek tomu sa však dá konštatovať, že éra dominancie politiky Bieleho domu sa pomaly, ale iste končí. Je len otázkou času, kedy sa stabilizuje prirodzený protipól americkej politiky, a svet sa konečne dostane do (relatívne) normálneho stavu. Dominancia Washingtonu je nebezpečným javom, ktorý viac škodí, než prospieva. Vydieranie za pomoci rôznych sankcií nie je metódou demokracie, ale skôr aktom štátneho terorizmu. Praktikou, ktorá kedysi viedla k studenej vojne, a v súčasnosti môže viesť k nebezpečnému konfliktu s Ruskom.

Posledným kŕčom konfrontačnej politiky v réžii Bieleho domu je snaha o vybudovanie základní v štátoch strednej a východnej Európy.

Zásluhou skorumpovaných politikov sú k tomuto cieľu najbližšie v Poľsku a pobaltských krajinách. Nie, rozhodne to neudivuje – poľské špičky túžia po obnove postavenia krajiny v Európe, v pobaltských krajinách prekvitalo kde-čo, a nie tak dávno sa tam darilo aj fašizmu. Navyše – nafukovací ruský bubák dokáže spoľahlivo odpútať pozornosť aj od krvavých dlaní, ktoré ho zvierajú.

Aj na Slovensku sa vypúšťajú testovacie balóniky, ako by asi národ reagoval, ak by základne sovietskych okupantov nahradili – základne amerických okupantov. Zatiaľ len tak potichu, ale pravidelne. Možno aj preto, že po pravidelnom zneucťovaní národnej vlajky vyvesovaním zdrapu modrej látky na rovnakej úrovni, nemáme už ani ďalší symbol – dôstojnú hlavu štátu. A.Kisku okrem politikárčenia a dovoleniek nezaujíma vôbec nič, ani historické medzníky slovenského národa. Vyznieva komicky, že o slušnosti a poriadku zákona na Slovensku hovorí pravidelne politik, ktorý by v každej inej krajine musel už dávno odstúpiť.

Sme však na Slovensku … a dnes je na Slovensku k predaju všetko, záleží len na cene. Kto pozorne sleduje dianie, ľahko spozoruje aj to, že nášho najvyššieho predstaviteľa akosi nikde … nevolajú. V mnohom je to zhodné s časmi “ministra zahraničia” Dzurindu, ktorý tiež presedel svoje funkčné obdobie na domácej stoličke.

Sú proste rozhodnutia a udalosti, ktoré sa neodpúšťajú. Či už sú to poklesky z čias civilného života, alebo kariérizmus podľa zásady – funkcia za každú cenu. A keďže na Slovensku stojí osobný záujem nad verejným – nečudo, ako dnes vyzeráme. Nečudo, že pripomíname banánovú republiku, v ktorej sa pokladá za normálne aj plánovanie prechodu prezidenta do výkonnej politiky, ćo je v každej normálnej krajine pokladané za neprijateľné faux pas. Je to niečo podobné, akoby sa zajtra rozhodol pápež, že pôjde slúžiť ako dedinský farár do nejakého Zapadákova.

Možno sa raz poučíme … možno raz pochopíme, aká je cena nezávislosti. A možno konečne otvoríme oči a budeme naozaj hľadať vlastnú cestu … a ľudí, na ktorých budeme môcť byť právom hrdí … a spojencov, ktorí budú partnermi, no nie partnerov, ktorí sú – vydieračmi. A sami nerešpektujú pravidlá, ktorých porušenie sa snažia u iných trestať.