O Slovensku

A nespravodlivo (duševne) plešatých v zmysle výroku velikána českého umenia J.Wericha, ktorého som citoval v nadpise, by sa našlo najviac v politike. Nechýbajú však ani v bežnom živote …

Ráno som sa musel hneď zasmiať. Jeden z plešatých ma označil ako Láznika. Nebudem s ním polemizovať, môže si myslieť či dokonca tvrdiť čokoľvek, pretože som dostal základy slušnej výchovy, ktoré okrem iného priniesli aj zásadu – ženu si treba ctiť, deti chrániť a ľudí bez (daru ducha) – tolerovať.

Nepotrebujem sa hrať na autora, ba dokonca ani na čítaného autora. Píšem pre radosť a neriešim, čo a kto si o mojich názoroch myslí. Tém je nepreberné množstvo, len času akosi pomenej. A tak som pred časom prešiel na diktovanie blogov, čo je síce pohodlnejšie, ale nakoniec aj tak vyžaduje isté korekcie, keďže naša slovenčina je pri rôznych aplikáciách akosi na okraji záujmu autorov. Neraz sa to potvrdzuje aj v mojom aute, ktoré bolo predané na Slovensku, vyrobené pre Slovensko – ale plné ovládanie umožňuje len v českom jazyku. Vraj je slovenský trh na plný preklad aplikácie príliš malý. No skôr si myslím, že nie sú dôsledne aplikované slovenské normy a ich dodržiavanie tvrdo vymáhané od výrobcov.

Zbožňujem, keď chce niekto rozoberať otázku môjho vzdelania … je to asi rovnako zábavná otázka, ako opakované útoky jednej persóny, ktorá sa snaží za každú cenu vyprovokovať zverejnenie mojej identity.

Neriešim svoje vzdelanie, pretože človek sa učí celý život, každú sekundu, minútu, hodinu, deň, týždeň, mesiac i rok, počas ktorých sa nadýchne. Kto sa neučí, zakrpatie a ostane zamrznutý vo svojom svete. Niet divu, ak časom nerozumie ani sám sebe.

Mrzí ma, že (napriek rôznym atakom) – nie som láznik. Lazníci si totiž zaslúžia úctu, ako málokto iný. Žijú spôsobom života, ktorý je veľmi náročný a napriek tomu dokážu byť nielen prínosom pre spoločnosť, ale dokonca aj nezávislí. Dokážu si zaistiť obživu aj v časoch, keď nemajú prácu, pravidelný príjem, v čase choroby i trápenia. Denne s nimi prichádzam do kontaktu, ale skoro nikdy sa nesťažujú. Dalo by sa povedať, že sú – básnikmi života – pretože poznajú každé jeho zákutie spôsobom, o ktorom sa nám nemôže ani len snívať. Neraz sú zbavení akéhokoľvek komfortu civilizácie alebo modernej doby, na ktorý je mestský človek zvyknutý a pokladá ho za úplne samozrejmý. Napriek tomu sa nedá ani náhodou konštatovať, že by boli hlúpi … možno majú menej vzdelania, no o to viac majú skúseností. A vedia ich aj primerane využiť.

Kto ma chce haniť označením za Láznika, tak vlastne haní – lazníkov. A mne priraďuje niečo, čoho nie som ani zďaleka hoden. Ako si denne hovorím, sprostý som sa narodil a sprostejší aj umriem. Nehanbím sa za to, nemám žiadny dôvod. Oveľa väčšou tragédiou je, ak sa niekto hrdí vzdelaním a žije ako sprosták … alebo sa tak správa k ľuďom.

Človek sa môže učiť do posledného výdychu … ale nikto si nezíska úctu spoločnosti a status vzdelanca falošným titulom, privlastňovaním cudzích myšlienok alebo diel, či agresivitou … skôr bude pre smiech …

Ako povedal iný velikán českého umenia, V.Menšík – aj to hoviadko tu po sebe zanechá aspoň kožu – … po mne ostanú možno len tieto blogy, a možno len zápis v matrike (kedy sa narodil a kedy zomrel), ale na tom vôbec nezáleží. Podstatné je, aby som bol spokojný so svojím životom.

Spokojnosť so životom prináša prítomnosť milovaných, spomienky na šťastné chvíle i schopnosť vyrovnania sa – keď človek zažije tie smutné chvíle, alebo neúspechy, ktoré prináša život každého človeka. Spokojnosť prináša aj zachovanie svojho statusu – napríklad presvedčenia, a to bez ohľadu na okolnosti. Spokojný človek sa vie ľahšie vyrovnať aj s údermi osudu, akými sú choroby alebo strata milovaných osôb.

Život je rozprávkou, ktorej začiatok i koniec, ale aj samotný dej si píšeme sami. Pre niekoho je to rozprávka, preplnená šťastím a úsmevom. Pre iného plná smútku, bolesti a trápenia. Každý si svoju rozprávku vyberá sám a každý nesie následky za to, ako si ju napísal. Niekto naivne verí, že označením slovom „Lazník“ ma urazí. Ak mu to prináša vnútorný pokoj a vyrovnanie, pokojne môže uviesť miesto a čas, a s radosťou mu prídem zatlieskať alebo aj poďakovať, ako veľmi si ma váži …

Pretože nenávisť je závažím, ktoré stiahne človeka do priepasti zabudnutia …