O Slovensku

Akoby sme sa vrátili do čias, keď sa odmietali „ideologicky“ nespoľahlivé osoby … pomyslel som si, keď som zahliadol vyjadrenie trnavského arcibiskupa v súvislosti s prezidentskými voľbami.

Pamätám si aj to, ako pred prvými „slobodnými“ voľbami strašili babky, že ak nebudú voliť pravú kresťanskú stranu, dopustia sa hriechu, a … škoda reči. Cirkev sa proste nemení a nezmení. Nemôže, pretože – nechce. Dogmy sú dôležitejšie ako ľudia, a ak to niekto chce poprieť, trnavský arcibiskup ho rýchlo vyvedie z omylu. Možno aj preto, že môže len snívať o tom, čo sprevádzalo činnosť jeho predchodcu, no najmä úcte, ktorú jeho predchodca mal v očiach verejnosti.

Možno by sme sa mali naozaj vážne zamyslieť nad miestom cirkvi vo verejnom živote. A mali by sme začať spôsobom jej financovania, pretože cirkvi netrpia nedostatkom a nie je žiadny dôvod, aby sa nemohli financovať z vlastných zdrojov. Tým skôr, že nejeden z cirkevných predstaviteľov nemal v minulosti kožu na tvári, a pokojne vedel vyhnať z budov aj školopovinné deti, ak išlo o majetok. Možno by sa ukázala aj pravda o tom, koľko ľudí a ako berie svoje náboženské presvedčenie, a hlavne – koľkí sú ochotní prispieť na potreby svojej cirkvi.

V okamihu, keď začína cirkev riešiť politiku … niečo nie je v poriadku. Nevadí fakt, že sa cirkevný predstaviteľ vyjadrí … vadí však spôsob, akým to predstavitelia cirkvi pravidelne robia.

Niektorí z nich asi zamrzli v stredoveku a majú pocit, že veriaci sú nesvojprávne ovce, ktoré sa bez bubáka v hrsti nevedia správne rozhodnúť. Alebo majú pocit, že len tá ich pravda je jediná správna a kto sa riadi (nebodaj) vlastným rozumom, zaslúži si zhorieť v ohni pekelnom …

Možno aj preto … súdruh farár – neotravuj. A skús sa postaviť pred zrkadlo a zamyslieť – nechováš sa náhodou ako niekdajší ideológovia, ktorí boli tiež schopní na počkanie odsúdiť kohokoľvek, kto sa čo i len tváril inak, než si predstavovali …