O Slovensku

Amnestia alebo udelenie milosti pre pre odsúdeného sú označované za feudálne prežitky. Neviem … počul som takýto názor aj od tých, čo pravidelne sedávajú na nedeľných bohoslužbách a žiadajú odpustenie za svoje “lotroviny” …

Na Slovensku sa stali akty právneho odpustenia politickým nástrojom, ktorý je prakticky od zmien v roku 1989 zneužívaný. Skončilo to nakoniec zmenami zákonov, rušením rozhodnutí niekdajšieho premiéra Mečiara a nezmyselnými diskusiami v tejto oblasti. Odpustiť neznamená zabudnúť a často má odpustenie aj ekonomický rozmer. Napríklad v podobe úspory na výdavkoch, súvisiacich s väznením odsúdených, či možný sociálny rozmer, keď sa uľahčí život rodinám tých, č porušili zákon a tak dostali aj svoje rodiny do stavu núdze.

Celkom som sa zasmial na vyjadrení autora článku v denníku SME, ktorý označil milosť prezidenta Zemana pre J.Kajínka za spochybnenie práce polície, štátneho zastupiteľstva a súdov. Je to typická ukážka mediálneho pokrytectva a prekrúcania faktov, pretože práve v danom prípade bola práca represívnych zložiek spochybňovaná dlhodobo a pred Zemanom. Okrem iného to dokazovali aj mnohé žiadosti o otvorenie kauzy, jej opätovné prejednanie – podané aj zo strany ministrov spravodlivosti v rôznych obdobiach. Málokto veril u susedov za riekou Moravou, že rozsudok v tejto kauze bol zákonný a spravodlivý.

Preplnené väznice na Slovensku dokazujú, že niečo nefunguje. Možno je zle nastavený systém …

A často sa ozýva aj kritika na adresu súdov, že sa používa trest odňatia slobody aj tam, kde by stačili miernejšie formy trestov. Niekedy to skôr pôsobí ako plnenie štatistík v zmysle – pozrite sa, konáme. Konať sa dá rôzne … a vždy je dôležitý konečný efekt rozhodnutia. A jeho budúce následky, ktoré prináša každé podobné rozhodnutie.

Môžeme sa baviť o tom, koľko prepustených sa opätovne dopustí trestnej činnosti a skončí vo väzení. Ale potom by sme si mali položiť aj otázku, prečo neexistuje funkčný systém resocializácie, ktorý by znižoval riziko recidívy a prečo prepustených v dnešnej dobe po odpykaní trestu “vykopnú” na ulicu v štýle – a teraz si rob, čo chceš. Sotva sa dá čakať, že si niekto v mrazivom februári počká niekde na lavičke, kým zamrzne … ak nemá kam ísť a čo jesť.

V našej zdeformovanej spoločnosti by sme našli nielen prežitky, ale aj absurdnosti. A tie často súvisia práve s tými, ktorí pokladajú odpustenie za prežitok len vtedy, keď sa týka – iných. U seba to pokladajú – za samozrejmosť.