O Slovensku

Hovorí sa, že kým sa pravda obuje, klamstvo obehne celý svet. Sú aj takí, ktorí si myslia, že tento náskok im pomôže, aby sa niekomu dokázali nielen zapáčiť, ale aj niečo z toho vyťažiť. Hlboký omyl …

Z vrzgotajúcej taligy napríklad vyletelo, že nebyť štyroch desaťročí vlády komunistov, mohli sme byť na úrovni Rakúska či Nemecka. Pekne prepytujem – na akej úrovni ?  Však sme boli niekde úplne inde. Také Nemecko dlhodobo slúžilo ako skládka bezcenného papiera s názvom dolár (dodnes nechápem, prečo sme my mali korunu a nie toliar, ale to je jedno), a samozrejme aj ako skládka amerických vojsk, ktoré krajinu neokupovali, dokonca jej dávali prácu a určite ju – ani nevyžierali … (ako nás Sovieti, pretože tu neboli len Rusi). Z takého Rakúska sem chodili občas návštevy, ktoré sa ešte aj po roku 1990 divili, o čomže to tárajú tí naši disidenti, lebo hovoria, že krajina zásluhou vlády jednej strany zaostala, schudobnela – a napriek tomu tu nie sú bezdomovci a skoro každý má svoj byt, alebo dokonca dom … ?!

Povinná zamestnanosť bola podľa niektorých – zločinom. Vraj jej výsledkom bola prezamestnanosť, zbytočné výdavky štátu a ľudia, ktorí nerobili nič a dostávali za to peniaze. Naozaj ???  Iste, uznávam … ak ste sa nechceli stať terčom iniciatívneho idiota normovača, tak ste mali len dve možnosti – robiť primerane a dostávať málo, ale mať pokoj … alebo robiť neprimerane veľa, ale naháňať potom hodiny (aby sa norma a čas vyrovnali), a dostať peniaze, z ktorých sa naozaj dalo slušne žiť. Avšak … zásluhou tej opľúvanej prezamestnanosti bola nižšia kriminalita, ľudia nestrácali základné pracovné návyky (lebo aj ten najnepotrebnejší zamestnanec predsa len niečo robil – ako náš Géza, ktorého nechceli uznať za zdravotne postihnutého, ale bol hrdý, že môže nosiť majstrom rôzne pomôcky, či chlapom chodiť do bufetu – a rozhodne nepomýšľal na samovraždu), a štát nemusel platiť podpory v nezamestnanosti – za nič, a vymýšľať neskôr nútené práce – za hovno.

Akosi sa nás škrípajúca taliga snaží zavaliť prúdom klamstiev, že sa tu nič nerobilo a všetko upadalo. No v čase, kedy som pracoval na horehronskej Polomke, som mal síce len stopäťku, ale nemusel som sa báť, že cestou do práce stratím polovicu jej súčiastok … aj tá cesta do Polomky bola akási lepšia. Dnes … mám moderné auto (tfuj, prepchaté kadejakým blikajúcim a svietiacim svinstvom na palubovke), ale poznám spolutrpiteľov, čo na podobných zázrakoch techniky chodia po horehronských cestách a ich život vyzerá veľmi “ zábavne “ – práca, rodina a servis (auta). Tlmiče a pneumatiky menia ako na bežiacom páse, lebo pokrok priniesol cesty – ktoré zjavne nepokročili, ale naopak sa rozpadajú. (Asi aj tá vrzgotajúca taliga tadiaľ jazdí, však ju počuť z veľkej diaľky, nie ?)

Hja, na opravách ciest robili hlavne naši “ diskriminovaní “ spoluobčania, a jedinú nárokovateľnú dávku mohli dostať v base, ak sa im robiť – nechcelo. Dnes je to naopak – nárokovateľné dávky dostávajú bežne, a práca pre nich je možnosťou – len v base. Pokrok, nie ?

Známkou zaostávania za vyššie spomínanými krajinami bude asi aj to, že na pultoch obchodov nájdeme rôzne úkazy – zemiaky … div nie z Austrálie, jablká z polky kontinentu … paradajky z Kolumbie … len jedno mi škripoce po mozgových, prehnitých a komunistami obrúsených autostrádach – prečo tam  nie sú skoro vôbec naše produkty ? Kde sa stratili ? Však sme predsa nevídaným spôsobom pokročili a vlastné nemáme ? No, naozaj to bolo nevídané – ako sme zahodili vlastné pracovné miesta, a dnes živíme ľudí v iných krajinách, v mene zásady – netreba pestovať, ak môžeme kúpiť. Otázkou je, čo budeme kupovať, ak sa jedného dňa vzoprieme diktátu a príde to, čo bolo za komunistov bežným javom – embargo. Asi sa pôjdeme – pásť.

Embargo … kto neverí, nech tam beží. To vezmete papier, ceruzku a nakreslíte niečo, čo by mohlo byť pre ľudí užitočné. Potom to postúpite na posudkovú kanceláriu, ktorá vydá stanovisko, že váš návrh je zaujímavý a žiadalo by si to viac rozpracovať. Dobre … urobíte to, všetci vás tľapkajú po pleciach, dokonca dostanete aj finančnú odmenu, len návrh … skončí v zásuvke, ako nerealizovateľný. Verte-neverte … takýchto návrhov boli tisíce. Prečo mali taký osud ? Preto, lebo nebolo z čoho vyrábať. Ak nemáte zdroj základnej suroviny … napríklad na výrobu polovodiča, a nemôžete si ju ani nakúpiť, lebo niekto v mene politického vydierania na vás uvalil embrago, nevyrobíte – nič. Nie je to o tom, že nechcete, neviete – nemôžete, lebo nemáte z čoho. Ale túto pravdu vám na stôl vrzgotajúca taliga nevytrasie.

Za socializmu by vinník dostal za otroctvo doživotie, alebo rovno povraz. Dnes je otroctvo bežné a dokonca sa obhajuje politickými špičkami. Však ako inak nazvať verejno-prospešné práce za sociálnu dávku ? Viete o tom, že verejno-prospešné práce sú v mnohých krajinách ukladané ako forma – trestu ? Pán starosta povedali, že tie VPP – to je skvelá vec, lebo konečne niekto opraví chodníky, vykosí žľaby popri štátnej ceste cez obec, alebo ľadom ležiace pozemky … uprace, vyzbiera smeti v parku, a podobne. Napadlo vás niekedy, že za socializmu to robili riadni zamestnanci a boli za to riadne platení ? Kde sú naše dane, prečo na to dnes nie sú peniaze ?

Mnoho otázok, málo odpovedí. Pravda si práve zaväzuje šnúrku na druhej topánke, a taliga klamstiev a zavádzania veselo vrzgoce a roznáša svoj smutný obsah. Len v jednom sa jeje nedarí – ľudia jej neveria. Mnohí si pamätajú, mnohí aj trpeli a napriek tomu hovoria – bolo nám lepšie. A tak z taligy vyletí posledná, najobludnejšia lož – táto generácia musí vymrieť, aby si ľudia začali vážiť ten pokrok, ktorý sme za štvrťstoročie – dosiahli. Nuž, ja neviem – je utekanie späť, aby sme dosiahli úroveň Rakúska či Nemecka – naozaj pokrokom ?

Je naozaj pokrokom hromadenie dlhov, ktoré nevie nikto splatiť … bývanie v nájomných bytoch … alebo štúdium na vysokých školách, ktoré neskôr absolventi roky splácajú ? Je naozaj pokrokom čardáš na tlesknutie do dlaní v Bielom dome ? Je naozaj pokrokom účasť vo vojenskom konflikte, kde je zločinne a zákerne napadnutá krajina, ktorú väčšina agresorov nevie ukázať ani na mape ?

Svojho času sa pýtali vietnamských veteránov, či by boli ochotní ukázať na mape, kde bojovali. Sklamali sa – väčšina len chabo tápala, a ak aj našla krajinu, nebola schopná ukázať miesta bojov. Skúste sa na to opýtať posledných mohykánov II. svetovej vojny. Presne vám ukážu každé miesto, kde bojovali, kde stratili kamarátov, kde preliali vlastnú krv. Prečo ? Tí prví išli útočiť na krajinu a ľudí, ktorí im nič nespravili – len sa vzopreli vláde, ktorú nepoznali, nevolili a nechceli. Tí druhí bojovali – za vlasť.

Takže – chceme tvrdiť, že tí prví boli nositeľmi pokroku ? Taliga šialene vrzgoce a nadšene sa ženie dopredu – áno, bol to pokrok, lebo proti hydre komunizmu je všetko prijateľné … aj bieda, aj vraždenie, aj napalm, či znásilňovanie žien a dievčat … a potom prekvapene zastane a neisto sa kymáca – no, áno – musíme násilie, klamstvo a okupáciu odsúdiť, ale tam nie … nie … nie, však to bolo v mene ….

Ach … a taliga vyletí ako šialená a ženie sa opreteky  s vetrom, aby ju radšej nikto nevidel. Práve pochopila, že ju nielen odhalili, ale aj prinútili priznať, že jej obsah – smrdí.