O Slovensku

Medzinárodné zmluvy rešpektujú právo štátu a národa na obranu pred agresiou. Všeobecne to uznávajú všetci, vrátane politikov. V praxi je to však inak – ak sa niekto bráni voči agresii, a využíva na to dostupné prostriedky, je obvykle označený za banditu a teroristu. Prípadne diktátora. Ešte komickejšie vyznieva, že najväčší demokrati začnú vojny proti diktátorom často až po dlhých rokoch spolupráce, kedy im spôsob ich vládnutia nevadil, lebo mali z neho prospech.

Tézu, že každá osoba, ktorá vbehne do kaviarne obalená výbušninami a odpáli sa – je teroristom, rešpektujú a uznávajú všetky médiá. Lenže cez túto optiku je teroristom každý, teda aj ten, kto vyšle bezpilotné lietadlo, aby bombardovalo územie nezávislého a samostatného štátu, lebo sa tam údajne zdržiava – jeho nepriateľ, či hľadaný terorista. Nehovoriac o tom, že posledné roky hovoria čísla jasnou rečou – pri bombardovaní tzv. vojenských cieľov tvoria obete z radov civilného obyvateľstva vyše 90% z celkového počtu obetí, a to aj napriek do nebies vychváleným technológiám.

Skúsme si v tejto súvislosti pripomenúť niekoľko zaujímavých faktov. Irak bol po útokoch na WTC napadnutý napriek tomu, že neprebehlo žiadne vyšetrovanie, a nebola dokázaná účasť Iraku na údajných útokoch proti objektom na americkom území. Neskôr, keďže sa verejná mienka prudko otáčala proti záujmom Bieleho domu, bol útok na Irak odôvodňovaný hľadaním zbraní hromadného ničenia, ktoré mal Irak vlastniť od roku 1987, kedy mu technológie na ich výrobu predala Reaganova administratíva. Žiaľ, ani tie zbrane sa nenašli, čo odborníci v tejto oblasti vysvetľujú dvoma spôsobmi – buď ich režim S. Husajna dokázal vyviezť a ukryť … prípadne ich využil na akcie proti opozícii v minulých desaťročiach … alebo, a to je oveľa vážnejšie podozrenie, Reaganova administratíva nepredala do Iraku technológie na výrobu zbraní hromadného ničenia, ale priamo konkrétne zbrane. A možno aj boli neskôr nájdené, ale ich objavenie nemohlo byť priznané pre zjavné známky pôvodu.

Útok na Afganistan bol odôvodnený ukrývaním údajného organizátora útokov na WTC – U. bin Ládina. Pripomeňme, že ani na oficiálnych stránkach FBI nebol U. bin Ládin hľadaný za podiel na útokoch proti WTC. Rovnako pripomeňme, že počas sovietskej invázie do Afganistanu bin Ládin spolupracoval so CIA vo výcvikových táboroch mudžahedínov, odkiaľ aj pochádza pomenovanie al-Kaidá. A pripomeňme aj to, že pár hodín pred útokmi na americkom území opustila územie USA celá rodina bin Ládina, ktorá tam dlhé roky obchodovala, a o.i. spolupracovala aj s rodinným klanom Bushovcov. Zdá sa, že rodinný klan dvoch amerických prezidentov celkovo nemá šťastie na výber partnerov, lebo v 80. rokoch spolupracoval s rodinou J. Hickleyho, ktorý necelé dva mesiace po nástupe Reaganovej administratívy spáchal neúspešný atentát na R. Reagana, vtedajšieho prezidenta USA – a tomu bol viceprezidentom G. Bush st., ktorý neskôr v pozícii prezidenta nariadil prvý útok na Irak vo veci Kuvajtu.

Ak sa už bavíme o slobode a demokracii, zaujímavá je aj činnosť médií. Márne som hľadal na internete záznamy s rozhovorov, kde by novinár komunikoval s bežným Iračanom, či Afgancom, prípadne obyvateľom inej krajiny, ktorá dostala “ dar “ americkej demokracie a slobody na hlavni samopalu. Hoci v posledných desaťročiach chodia žurnalisti ako doprovod armády pri rôznych akciách, ich správy sú sprevádzané diskusiami s príslušníkmi armád agresora, alebo politickými špičkami, ktoré tieto akcie podporujú. Nenosí sa nielen názor opačnej strany, ale ani názor bežných ľudí. Ešte zaujímavejšie je, že v prípade politických zmien v “ obdarovanej “ krajine prudko rastú výdavky na ochranu nových predstaviteľov moci a ich udržanie pri moci. Napríklad bývalý afganský prezident H. Karzaj sa musel počas celého funkčného obdobia skrývať, a to aj napriek tomu, že pochádzal nielen z vplyvnej paštúnskej rodiny, ale sa aj aktívne zúčastnil na boji proti sovietskej okupácii krajiny v 80. rokoch minulého storočia. Jeho ojedinelé vystúpenia na verejnosti sa natáčali s pár stovkami dôsledne vybraných divákov, pričom sa povráva, že väčšina z nich aj tak pochádzala z vojenských a policajných kruhov … navlečená v civile. A odhaduje sa, že na udržanie Karzaja pri moci sa použilo niekoľko miliónov dolárov, ktoré skončili vo vreckách rôznych kmeňových vodcov ako úplatky.

Je súčasný terorizmus následkom náboženského fanatizmu ? Hoci to tak médiá podávajú, nie je to pravda. Ak moslim zakričí pri nejakej samovražednej akcii meno Alaha, to ešte neznamená, že v jeho mene aj koná. Skôr to je tak, že pre moslima (aj toho radikálneho) stojí viera na veľmi vysokom mieste v myslení, a predčí ju jedine rodina … a možno vlasť. Napokon, optikou ľudí, ktorý hovoria o islame ako o základe terorizmu, by sme za náboženského fanatika mali považovať aj G. Busha ml., ktorý pri oznámení útoku proti Iraku zakončil prejav slovami – Boh žehnaj Amerike …

Nie, súčasný terorizmus je následkom bezmocnosti napadnutých a bezprávia, ktorého terčom sa stávajú nielen oni, ale aj ich milovaní – ženy, deti, rodičia, priatelia … a keďže nie je predpoklad, aby sa mohli brániť vojenskou silou, bránia sa tým, čo sa u nás nazývalo – partizánskou vojnou. Mimochodom, aj partizánov volali banditami a teroristami ľudia, ktorí boli terčom ich akcií … a hlavne ľudia, ktorí svojím konaním spôsobili predtým nezmerné utrpenie. Ak totiž zahynie vojak na misii, dostane vyznamenanie in memoriam, štátny pohreb a rodine je prezentovaný ako hrdina, ktorý položil život na oltár vlasti. A nikto sa nepýta, z koľkých žien urobil predtým tento hrdina vdovy, koľko detí pre neho osirelo. Ak sa však odplata (a často vykonaná v spravodlivom hneve) prejaví rovnako na civilnom obyvateľstve, ako to robia agresori, je predpoklad, že verejnosť dotknutej krajiny začne uvažovať, a klásť si otázky. Prestane hľadieť na falošnú gloriolu hrdinov, bojujúcich so ženami, deťmi, alebo primitívne vyzbrojenými protivníkmi … a začne sa pýtať – prečo ? Pokiaľ sa totiž vojna odohrávala na cudzom území, a verejnosť necítila následky, mala dôvod veriť oficiálnej propagande. Alebo sa vôbec nemusela zaujímať o to, čo vlastne jej armáda niekde vo svete robí, na pokyn jej vlády.

V zásade by som mohol povedať, že ak je legitímne bezdôvodne zaútočiť na hocijakú krajinu, je potom legitímna aj akákoľvek forma obrany napadnutej krajiny. A najlepšou formou obrany proti agresorovi je prenesenie vojny a jej následkov na jeho územie, aby stratil podporu vlastného obyvateľstva. Tu niekde sú aj korene tzv. terorizmu.

Mám priateľov z rôznych končín sveta. Aj medzi tými, ktorí vyznávajú islam. Niektorých som stretol počas ciest vo svete, iných zase na Slovensku – napríklad v piešťanských kúpeľoch. Mnohí z nich sa dnes nemôžu vrátiť do svojej vlasti, lebo tam “ demokratické “ sily vyspelého sveta vyvolali občianske vojny. A ich názory sú často veľmi zaujímavé – napríklad priznávajú, že režimy Kaddáfího či klanu Assadovcov boli naozaj tvrdé, ale v rámci pravidiel. Kritika vládcov sa nenosila (ale tá sa predsa nenosí ani vo vyspelých demokraciách, stačí pripomenúť dôsledný výber servilných žurnalistov na konferencie v Bielom dome), no na druhej strane vedeli režimy zaistiť vysokú životnú úroveň obyvateľstva – vzdelanie, zdravotnú starostlivosť, bývanie, prácu … a popri tom tolerovali aj cestovanie vlastných obyvateľov po svete, lebo ich návrat bol prínosom. Rovnako tvrdia, že islamský extrémizmus rastie len tam, kde vojde noha votrelca. Ináč fanatici so svojimi názormi nemajú veľké nádeje na úspech. Často hovoria, že nášmu svetu nerozumejú, ale rešpektujú ho … a nevedia pochopiť, prečo sa podobne nevieme chovať voči nim aj my.

Budem voľne interpretovať slová istého amerického senátora z čias vietnamskej vojny – vážené dámy, vážení páni … náš spôsob vlády a politiky sa vymkol kontrole. Vy hovoríte, že prezident má právo určiť smer našej domácej a zahraničnej politiky, lebo je múdry a má všetky dostupné informácie. Ja hovorím, že americký ľud je dostatočne vzdelaný a múdry, aby vedel rozoznať svoje potreby a prezident je v zmysle americkej Ústavy povinný vykonávať vôľu svojho národa.

Senátorovi sa vtedy vysmiali, vraj bol naivný. Ale – nemal náhodou pravdu ? Nie sú volení politici naozaj povinní vykonávať vôľu národa, a konať v jeho prospech ?

Ak si niekto predstavuje ako ideálny spôsob života krajinu, ktorú vedie jediný vodca, máme právo vnucovať mu náš pohľad na svet, ak je s týmto spôsobom života spokojný ? Nemali by naše vlády naopak riešiť problémy vlastných národov, ktorých je viac než dosť ? Chudoba, nezamestnanosť, a podobne ?

Istý americký spisovateľ povedal – naša politika má dve fázy.  Najprv v mene vznešených ideálov vyvoláme konflikt, a zatajíme daňovému poplatníkovi, že podstatou konfliktu je krachujúca ekonomika našej krajiny, ktorá prežíva len zásluhou vojenských konfliktov a politického udržiavania nezmyselnej hodnoty našej meny. V čase, keď sa nám konflikt vymkne z rúk (Irak, Afganistan) a verejnosť sa začína oprávnene pýtať, pričom kladie nepríjemné otázky, prichádza druhá fáza konfliktu – vyhlásime, že misia je skončená, a moc odovzdávame do rúk domácej elity v danej krajine, pričom my odchádzame, a budeme len v úlohe poradcov. Výsledok ? Situácia sa ešte zhorší, pretože nielen dávame moc do rúk ľudí, ktorí sú všeobecne nenávidení pre spoluprácu s nami, ale navyše ani nemajú prostriedky na udržanie poriadku vo vlastnej krajine a jej rozvoj. Takže – obvykle nasleduje občianska vojna.

Čo je sloboda ? Čo je demokracia ? A odkiaľ berieme presvedčenie, že práve tá naša predstava významu týchto slov je najlepšia ? Čím to je, že najbohatšie a najprosperujúcejšie sú obvykle krajiny, kde je zaistená kontinuita moci, a naopak, najväčšie ekonomické problémy majú tie krajiny, kde sa za vhodných okolností môže dostať k moci doslova ktokoľvek ? Však po príklady nemusíme ísť ďaleko – spomeňme si na to, ako sa slovenskými prezidentmi stali R. Schuster a I. Gašparovič. Bolo to o voľbe najvhodnejšej osobnosti na tento post ? Nie, nebolo. Bolo to výhradne o tom, aby sa prezidentom nestal niekto iný.

V dnešnom svete sa osobnosti nenosia. Ani nemôžu – majú totiž vlastnú vôľu, úctu k vlastnej povesti a menu, a svoje predstavy, z ktorých obvykle nemienia poľaviť. A tak vládnu bábky. Bez vôle, bez mena, bez cti a schopné čohokoľvek. Divíme sa potom iným, že odmietajú tento konzumný spôsob života – za peniaze a známosti všetko ? Prečo ?

Dnešný terorizmus je následkom, nie príčinou. Následkom bezohľadnosti a honby za mocou, majetkom a … svetovládou. Akurát to posledné ešte nikto nedokázal, a sotva niekedy dokáže. Vždy boli tieto snahy ukončené veľkými vojnami … ktoré vzišli z malých iskierok, ignorovaných svetom a ľudstvom. A nad tým by sme sa mali zamyslieť …

Viete, ako tá debata vtedy skončila ? Všeobecným smiechom nad naivitou senátora.