O Slovensku

Ak si niekto myslí, že 49% podporovateľov zotrvania Británie v únii je spokojných s politikou Bruselu a smerovaním únie, veľmi sa mýli. Rozdiel je len v tom, že na rozdiel od stúpencov vystúpenia Británie z únie, podporovatelia jej členstva veria v možnosť rekonštrukcie únie, zlepšenia života ľudí a národov v rámci jej členských krajín … a hlavne veria v perspektívu tejto myšlienky, či skôr projektu.

Avšak odporcovia i podporovatelia členstva Británie v únii majú jedno spoločné – nepáči sa im permanentné porušovanie a ohýbanie pravidiel v rámci únie, tolerované, ba často podporované predstaviteľmi eurospolku. A nič na ich kritickom pohľade nemení ani fakt, že práve Londýn ťaží z obchádzania pravidiel a rôznych výnimiek – najviac.

Kto strávil nejaký čas na britskej pôde, veľmi rýchlo zistil, že ak si na niečo obyvatelia ostrovného impéria potrpia, tak je to dodržiavanie a rešpektovanie pravidiel, či zákonov. Na rozdiel od našej, typicky slovanskej nátury, priam pretekajúcej toleranciou voči rôznym kľučkám, či obchádzaniu pravidiel, si Briti potrpia na skutočnosť, že v každej chvíli presne poznajú pravidlá, svoje povinnosti i práva. Lenže v rámci únie všetci dobre vieme, že nikto – dokonca ani tvorcovia pravidiel a dohôd – nevie garantovať platnosť toho, čo je na papieri a čo všetci prijali svojím hlasovaním a schválili svojím – podpisom.

A nielen to – Briti majú síce silné sociálne cítenie (čo dokazujú aj ich zdanlivo “ brutálne “ zákony v sociálnej oblasti), ale riadia sa zásadou – čo si kto navaril, nech si aj zje. Pomoc je jedna vec, ale zodpovednosť za následky chýb iných je niečo úplne iné. Nič tak nepoškodilo úniu v očiach Britov, ako známy euroval.

Veľmi negatívnu úlohu v očiach (nielen) Britov zohráva aj správanie politikov a médií. Skoro každý kritik únie, alebo podporovateľ národných záujmov tej-ktorej krajiny je automaticky označovaný za extrémistu či nacionalistu, ak si dovolí stavať národné záujmy nad záujmy eurospolku. Nikto nepočúva, čo kritik hovorí, všetci ho okamžite nálepkujú a hádžu do jedného vreca so skutočnými extrémistami. Nenávisť voči totalitnej “ uniformnej “ politike únie čoraz viac rastie. Nielen Briti odmietajú vznik akéhosi mačkopsa v podobe európskeho národa, či ľudu. Na svojej identite, histórii a tradíciách si rovnako zakladajú Francúzi či Holanďania, alebo obyvatelia severských krajín. Naopak – pomerne ľahko sa svojej identity vzdávajú príslušníci slovanských národov, ktorí sa často chovajú, ako by im niekdajší status sluhov ich pánov – chýbal.

Briti nielen odmietajú stratu libry a prechod na euro, ale rovnako nie sú spokojní ani s faktom, že na úrovni ich národnej vlajky sa pravidelne ocitá kus modrej látky, symbolizujúci akýsi klub. O tom sa však nikde nepíše, a nepíše sa ani o tom, že podobne to vidia nielen Briti, ale aj národy iných krajín. O tom sa nesmie hovoriť, a ani písať … hlavne nie v oficiálnych médiách.

Národné záujmy sú jednoducho pre bruselské elity neprijateľné. Obmedzujú ich vo vykrádaní krajín a vytváraní priemyselných monolitov, ktoré sú následne ľahko a pohodlne vydierateľné, ak sa diktátu vzoprú. Viď Slovensko – dá sa konzumovať auto, alebo motorový olej ?

Britom však nevonia aj niečo iné, o čom sa opäť akosi veľmi nepíše. Úniu riadia ľudia s pochybnou minulosťou, minimálnym vzdelaním a schopnosťami, často dokonca aj takí, o ktorých nie je žiadna pochybnosť, že zastupujú záujmy určitých skupín – či oligarchov a korporácií. Tak, ako Briti nechceli luxemburského expremiéra Junckera pre jeho podivné praktiky, rovnako im nevonia ani M.Schulz s jeho primitívnou rétorikou, plnou vyhrážok a vydierania.

Tvrdenia, že Londýn stratí vplyv vo svete, či konkrétne na európskom kontinente sú rovnako smiešne, ako vydieranie Moskvy rôznymi reštrikciami.

Britský trh je veľký, a hlavne bohatý. Briti veľmi dobre vedia (a vie to aj D.Cameron), že vplyv nestratia, ich obchodné vzťahy sa nezhoršia so žiadnou krajinou a každý bude mať záujem pokračovať v obchodoch a spolupráci s Londýnom. Bez ohľadu na členstvo v únii. Aj tak bolo skôr fiktívne, keďže Británia mala výnimky skoro v každej oblasti spoločných záujmov. Libra sa postupne vráti na svoje minulé pozície, a opäť bude rovnako významnou menou vo svete. Netreba si preto všímať reči skorumpovaných strašiakov vo svete politiky, alebo financií.

Netreba zabúdať na fakt, že základ pre práve skončené britské referendum a jeho výsledok bol položený v čase, keď sa Brusel rozhodol riešiť problémy krajín južnej Európy porušovaním vlastných pravidiel, porušovaním ťažko vyjednaných zmlúv a zriadením eurovalu. V zmluvách sa jasne písalo, že každý si nesie zodpovednosť za vlastné záväzky – teda aj dlhy. Rovnako bolo jasné, že finančná kríza únie, predtým európskeho spoločenstva nezačala koncom 20.storočia, ale v skutočnosti sa tiahla jeho existenciou už od 70.rokov 20.storočia, nikdy sa neriešila systémovo a problémy sa plátali len navyšovaním pôžičiek a vydávaním nekrytých štátnych dlhopisov. Grécka ekonomika bola na kolenách už v roku 1980, talianska ekonomika bola prakticky od konca II.svetovej vojny v područí mafie a jej politických spojencov (nemýľte sa, bývalý taliansky expremiér a doživotný senátor G.Andreotti nebol nevinný, ale jeho odsúdenie mohlo spôsobiť nezastaviteľnú lavínu, a to nielen v Taliansku), Portugalsko a Španielsko sa tiež borili s problémami, ktoré nikto neriešil.

Kto odsudzoval niekdajšiu československú menovú reformu v 50.rokoch minulého storočia, mal by byť dnes zdesený – jeho majetok stráca hodnotu raketovou rýchlosťou, pretože Brusel rieši všetky svoje hospodárske problémy emisiami nekrytej meny. Európa je doslova zaplavená nekrytým a bezcenným eurom …

Rozdiel medzi britským voličom a napríklad slovenským je v tom, že Brit je neporovnateľne viac – (nielen) finančne gramotný – a vie si spočítať, čo je prínosom a čo prínosom nikdy nebude. Navyše, hoci sa tiež veľmi o tom nehovorí, bez dobrých vzťahov s Moskvou nikdy nebude európsky kontinent prosperujúci a pokojný. Londýn to vie veľmi dobre, a vietor možno zafúkal aj z tohoto smeru, keďže práve pre postoj Bruselu nemohol Londýn neraz realizovať vlastnú politiku. Slová a činy politikov nekráčajú rovnakým smerom – a to je pravidlo, nie výnimka.

Zhrnuté a podčiarknuté – vinníci za súčasný vývoj sedia v Bruseli. Ale nemalý podiel na tom, čo sa dnes deje, máme aj my všetci. Akosi sme zabudli na to, že za odchodom sovietskych vojsk z území bývalého východného bloku bola aj túžba, aby sme mohli o svojich osudoch rozhodovať sami a nezávisle. Lenže sme na ceste za týmto snom urobili obrovskú chybu – zverili sme moc do rúk ľudí, ktorým nikdy, nikde a v žiadnej ére nešlo o nič iné, len o naplnenie vlastného vrecka a ambícií. Ľudí, ktorí by v prípade vidiny zisku predali aj vlastné dcéry do nevestinca.

Únia je projekt, ktorého jediným cieľom bolo vytvorenie impéria, o ktorom snívali Džingischán, Napoleon, Stalin či Hitler. Impéria, v ktorom by boli ľudia len položkou na skladovej karte. Briti majú stáročné skúsenosti s impériom, ktoré sa pokúšali sami vytvoriť, i spomienky, kam ich snahy viedli. Ťažko sa môžeme diviť, že ich spomienky a skúsenosti, v kombinácii s neschopnosťou bruselských úradníkov, viedli k tomu, čo sa stalo včera. Mali by sme sa na tým zamyslieť a konať.

Napokon, prečo by nemohli pokojne odísť ľudia, pre ktorých je hlavnou hodnotou voľný pohyb, otvorené hranice a sloboda slova, založená na korupcii ? Možno by bolo po ich odchode aj v tejto krajine – lepšie. Pretože by tu zostali tí, ktorí stavajú záujmy Slovenska a slovenského národa na najvyššie miesto. Nie nacionalisti …

V L A S T E N C I