O Slovensku

Zaujal ma blog G.Murína k otázke populizmu, a tak ma napadlo, či by som nemohol priložiť aj vlastné polienko … prečo vlastne našim politikom ten populizmus smrdí …

Všetko najlepšie pre slovenský národ či slovenský ľud … krásna myšlienka, keby bola myslená úprimne. Žiaľ, nie je myslená úprimne a rozhodne nie vtedy, ak zaznieva z úst politika. A môžeme si za to do veľkej miery aj sami.

V slušnej spoločnosti je po skončení štúdia kariérny postup či spoločenské postavenie vecou času a predvedených schopností. V neslušnej (teda aj slovenskej) je všetko, vrátane štúdia – často otázkou kontaktov, majetku a širokých lakťov. Nečudo, že sme tu svojho času mali aj geniálne univerzity, ktoré vedeli vyprodukovať absolventa doslova z večera do rána. Nečudo, že máme v politike rodinné klany, ktoré len ojedinele urobili niečo prospešné pre ľudí v regióne, z ktorého prišli … nečudo, že niektoré politické osobnosti dokázali (nielen) po voľbách 2016 mávnuť rukou nad minulosťou niektorých potenciálnych partnerov (keďže ich potrebovali na ceste k moci) … nečudo, že dnes hovoria o morálke a slušnosti najviac tí, čo sa úplne bežne stretávali s ľuďmi, známymi pokrivenou morálkou ….

Skúšame postaviť dom od strechy a divíme sa, prečo sa to nedarí …

K riadeniu štátu by sa mali dostať len ľudia, ktorí svoje schopnosti preukázali na nižších stupňoch riadenia, pričom mali pozitívne výsledky. U nás to neplatí … vo firme sa obvykle musíte na post riaditeľa vypracovať, v politike stačí vo vhodnej chvíli zakričať – Mečiar, Fico, Kotleba či iní sú zlí … a hurá na nich … a pokojne sa môžete stať predsedom vlády, pretože sa vždy nájde dosť hlupákov, ktorí pretvoria svoje volebné právo na kolektívne zahíkanie v mene myšlienky, ktorá im nenaplní taniere a nezlepší život.

Najväčšími populistami sú tí, ktorí proti populizmu najviac broja. Je smutné, ak sa niekto dokáže prepracovať do parlamentu na základe zvrátenému sľubu, s kým nebude spolupracovať. O účasti v parlamente či podieľaní sa na moci by mal rozhodovať volič, a nie politik – svojimi bezočivými vyhláseniami. Podmienky má určovať volič – nie politik.

Ak volič rozhodne, že v parlamente bude osem politických strán, politik má držať papuľu a rešpektovať rozhodnutie voliča, teda spolupracovať na rozvoji štátu so všetkými, ktorí dostali dôveru voličov. Ak sa rozhodnutie voliča nepáči politikovi, má možnosť odmietnuť svoju účasť v parlamente, vzdať sa mandátu a môže sa živiť svojím povolaním v občianskom živote.

Nie, to rozhodne nemôžeme čakať od slovenského politika, ktorému smrdí populizmus, ale nemá – charakter.

Ľud … ak chcete vedieť, ako vníma význam tohoto slova politik na Slovensku, pozrite sa, kto z jeho vlády či podielu na moci profituje. Národ – čiže všetkých obyvateľov Slovenska – tam nenájdete. V zozname sú len príbuzní, priatelia, veritelia z minulosti, bývalí zamestnávatelia či obchodní partneri. Nič viac, nič menej … blaho ľudu nie je definíciou cieľovej skupiny, ale slovným spojením, ktoré slúži k dosiahnutiu cieľa – získaniu moci a benefitov, ktoré z toho vyplývajú. Krik na verejnosti či v parlamente – pozrite sa, ako klamú a kradnú – neznamená nič viac, len zlostný prejav nespokojnosti s tým, že autor pokriku nemôže robiť to, čo jeho šťastnejší oponenti.

Neveríte ? Tak si položte otázku, prečo sa “ milovníci “ ľudu dnes nezdvihnú, nezložila svoje mandáty s verejným vyhlásením – nesúhlasíme s tým, čo sa dnes deje na Slovensku a nebudeme to legitimizovať svojou účasťou … ?

Pretože košeľa je bližšia ako kabát … ľud (ten skutočný) si všimnú len vtedy, keď po ňom šliapu, alebo ho potrebujú vo voľbách. Ak by to bolo inak … naozaj inak … nemali by vo svojom okolí ľudí, ktorí sa už stihli presláviť zneužitím moci, porušením pravidiel … či ľudí, ktorí sú nespôsobilí na to, aby sa podieľali na správe štátu. Napriek tomu ich stále pri sebe majú. Prečo ? Pretože s hlupákom, kariéristom alebo človiečikom, ktorý má zablatené ruky až po lakte, sa manipuluje lepšie, než so vzdelanými a sebavedomými ľuďmi, ktorí majú za sebou úspešnú kariéru a nie sú odkázaní na somrovanie z voličovej peňaženky.

Dnes máme parlament, ktorý priam preteká populistami …niektorí rozdávajú lacné sľuby a žobračenky, ostatní len tie sľuby (voľte nás a potrestáme vagabundov), ale ničom sa medzi sebou nelíšia … a ak sa nepolepšíte (teda vy, voliči a národ) – tak vás vymenia … čo im tak dať možnosť, aby sa o to pokúsili ?

Pozn. Ďakujem G.Murínovi za inšpiratívnu myšlienku.