O Slovensku

… národa i štátu slovenského. Však ako povedal jej niekdajší šéf, nie je dôležité vzdelanie, ale schopnosti človeka. A musím priznať, skúsil som to podľa jeho rady …

Na úrade hľadali šéfa istého oddelenia, nižšie bolo načmárané … no vraj vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, päť rokov praxe … nemám ani jedno, ale nevadí. Išiel som za tetou, ktorej ctené meno svietilo na papieri a rečiem … aj ja sa chcem prihlásiť do konkurzu. Dala pár otázok a nakoniec sa pýta – veď ale nespĺňate požiadavky … prečo ste prišli ??? Vypliešťala na mňa okále ako hladný krokodíl, bez hanby priznávam, mal som obavy, či gate vnútri hnedé nebudú. I trasľavým hlasom odvetil som – však ujo minister povedali, že nerozhoduje papier zo školy, ale schopnosti človeka … teta sa usmiali i preriekli, vraj politika panské huncútstvo, a nemám veriť každej kreposti, ktorú niekto povie, aj keď ujo minister …

No ništ, smutne som kráčal chodníkom, národ ma teda svojimi daňami živiť nebude … a veru, aj nadávky som bol ochotný zniesť pre také miesto, zaručujúce (nielen) blahobyt.

Večer som smutne dumal, aký som ja krepý, keď sa neviem dostať ani na ten, vidiecky úrad, hoci mám rovnaký list v kešeni, ako schopná členka strany Sloboda a Solidarita … ktorá skončila na ministerstve. I napadlo mi, akého génia musí v sebe skrývať, keď niečo takô dokázala …

Ej bisťu, aj ma urazilo, keď som počul, ako na adresu tak schopnej osoby vraj niekto prehodil, že to či ono … ani mena jej nevie poriadne nájsť. Takú po pysku by si zaslúžil, že by sa mu uši stretli na jednej strane papule, tak. Hoci, kdesi hovorili, vraj géniovia sú trochu nepraktickí a niekedy ani nechápu, ako ten život chodí. Možno to ten odroň ani zle nemyslel, len hovorí to či ono len preto, že je taký sprostý … ani známe mená si nevie zapamätať. Však kdesi som počul, ako v rade jednej banky sedela vraj pani, ktorá neznala čítať ani písať, a napriek tomu sa tak ďaleko dostala. Pravda, asi v tej banke nepochopili, akého génia medzi sebou majú, pretože ju rýchlo zatvorili. Ktosi tvrdil, že vraj bola príbuzná … jak sa to len menuje … no, konečne, však predsa oného … Jana Kelňu. No neviem … ale musela byť obklopená peknými sprostákmi, keď napriek jej genialite banku zavreli, nie ? Asi bola tiež … nepraktická.

No nič, dumal som ďalej … ako má niekto šťastie, že sa v koži génia dokáže narodiť, a iní sú takí sprostí, že musia do školy chodiť, aby niečo vedeli. A koľkí zo škôl aj tak sprostejší odídu, no nie ? Asi im nepovedali, že rečovať striebro a hubu držať – zlato. Nám to hovorili už na základke, ale vtedy učili komunisti a tí vraj učili len samé zvrhlosti … múdry človek otrčí papier a sprostý okolo toho aj rečuje. Nečudo, že mnohí o ňom tak škaredo hovoria, vraj pod papierom mastné oká klobások presvitajú. Ako u jedného doktora, keď som bol a on po vyšetrení rukami spľasol, vraj … človeče, čo len budeme s vami robiť … neovládol som sa a odvrkol mu … keby som to vedel, ty somár študovaný, ostal by som doma a netrepal sa hodinu za tebou, nevieš ? Načo si študoval, keď sa pýtaš nakoniec mňa … sprostého ?

Takže občania a občianky, vážte si ľudí, ktorí vedia a nemusia …

No áno, ak vie niekto za tri štyri roky to, čo musí druhý päť rokov v škole lavicu drať a ďalšie roky v práci chodby topánkami odierať, tak si ho predsa treba ctiť, nie ? Však ten druhý musí byť pekne sprostý, keď mu nestačí základka, dokonca ani štyri roky strednej, nie ? Raz darmo, kvalita školy sa nezaprie, no nie ?

Do niektorých škôl ani netreba chodiť, a vraj máme na Slovensku aj takú, čo sa za leto dalo stihnúť toľko, ako inde za štyri roky … bisťu, to je iná kvalitka, nie ? Len teraz neviem, či v kotrbe absolventov, alebo kešeni ich rodičov … zlé jazyky hovorili, že vraj to druhô … neviem, pri pohľade do vlastnej kešene … no radšej sa venujme niečomu inému, nie mojej kešeni.

Takže, priatelia moji, ctite tých, čo vedia a učiť sa nemusia. Ľudí obdarených géniom ducha a nezmerateľnými schopnosťami, pretože sa určite zapíšu do dejín. Ako, to zvedia naši potomkovia … ale zapíšu. To len zlí a závistliví ľudia trestajú génia slovami ako to či ono … pretože sami musia roky lavice školy drať, a lajno v kotrbe miesiť, aby aspoň trochu vyzeralo ako … krémeš. Ako sused Imro v krčme, honosil sa školou tretieho veku a chlapi sa vyškierali, vraj … Imro, tridsať rokov školy derieš a stále rovnako sprosto vyzeráš, keď sa ožerieš … nuž hej, ožratá opica stále rovnako vyzerá, či už sprostá alebo študovaná, nie … chechtali sme sa Imrovi. Sprostáci … mávol rukou a odišiel. Ej veru, sprostí sme, pretože sme si nevšimli, že … nezaplatil a tak sme platili – za neho.

Dajte vy len pokoja Lucii N., nesiahate jej ani po členky … ona sa zapíše do dejín a vy len tak, ako bedač … do matriky dvakrát, prvý raz po narodení a druhý raz … no však viete, nie ? Nakoniec, aj jej kolegovia pôsobia dojmom neoceniteľného génia … ako ten, čo cez internet študoval, nie ? Asi sa bál, keby vypleštil na profákov okále, ako vypliešťa pred kamerami a na pôde parlamenti, sotva by niekto … doštudoval. Všetci by pustili do gatí, nie ?