O Slovensku

Skúsme si to jednoducho zhrnúť – akýkoľvek nesúhlasný názor, prejavený v spojitosti s rôznymi menšinami, je dnes chápaný ako prejav – rasizmu. Je to jednoduché, pohodlné a hlavne – efektívne. Kritik sa dostane do defenzívy, a kritizovaný bez väčšej námahy dosiahne svoj cieľ. Lenže – kde je hranica potláčania práva na slobodný názor ?

Daňový poplatník má právo, aby sa vyjadril k nakladaniu s peniazmi, ktoré odviedol štátu. Má aj právo spochybniť spôsob nakladania s týmito prostriedkami, a mal by mať právo aj na odpoveď kompetentných. To tretie na Slovensku veľmi neplatí. A rovnako neplatí ani to, že by sa malo prihliadať na názor daňového poplatníka – volení funkcionári na to skôr kašlú, a hľadia si svojich záujmov.

Kedy sa prejavuje agresivita väčšiny voči menšine ? Podľa môjho názoru len vo vypätej situácii, ktorú svojím správaním často vyprovokujú rôzni úradníci, či politické špičky. Iste, existuje určité percento ľudí, ktorí majú stabilne krvavý pohľad, ale tých nájdeme v každej spoločnosti. Ostatných však vyprovokuje k neprimeranej reakcii niečo úplne iné – pocit, že za svoje peniaze sú často znevýhodňovaní v prospech iných ľudí.

S otvorenou agresivitou voči menšinám sa nestretám v bežnom živote. Občas sa vyskytne nejaká narážka, ale nič viac. S čím sa však stretávam pravidelne, je agresivita príslušníkov menšín voči ostatným členom spoločnosti. Napr. nastupovanie vrieskajúcej tlupy osadníkov do autobusu na Spiši je zážitkom na celý život. Všetko začína na zastávke – stoja tam dvaja-traja prvoprišelci, ktorí poctivo čakajú v rade za sebou, kým sa neprivalí vlna ďalších “ cestujúcich „. Tí stoja opodiaľ, pokiaľ nie je pristavený autobus. Potom začne fraška – bezohľadne odtláčajú tých, čo prišli pred nimi, vrieskajú a strkajú sa. Pokiaľ sa chystáte cestovať na dlhšiu vzdialenosť, začnete vo vozidle túžiť po tom, aby ste si vybrali iný spôsob dopravy. Vresk a strkanica pokračuje naďalej, čo je často sprevádzané aj agresivitou voči ostatným cestujúcim, či neveľmi vábnym zápachom. Máte pocit, že niektorí videli čistú vodu naposledy v nemocnici – pri narodení. Jednotlivé zastávky sa predlžujú na nekonečné minúty, pretože všade pristupujú noví a noví osadníci, ktorých najčastejšou snahou je cestovanie – zadarmo. Chudák šofér … ten si často tiež užije. Napr. oslovenia “ ty rasistická sviňa “ , keď nechce dovoliť, aby niekto cestoval len tak – zadara.

Ďalšia zastávka a opodiaľ stojace policajné auto … neskôr príde ďalšie. Policajti vyvedú niekoľko čiernych pasažierov z autobusu, počúvajú jednu nadávku za druhou a tvária sa, že vlastne nič nepočujú. Ak by boli v podobnej situácii s bežným občanom, okamžite by prieletelo obvinenie z útoku na verejného činiteľa … lenže …. tu to nehrozí. Skontroluje sa niekoľko preukazov, zastavenie sa predlžuje a meškanie rastie.

A tento obraz sa opakuje takmer denne … ešte sa divíte ľuďom, že sa neovládnu a otvorene povedia, že sú nespokojní ? Divíte sa, že stratia trpezlivosť a začínajú pritvrdzovať vo svojom postoji ? Nie, ja sa vôbec nedivím. Skôr by som sa divil, keby to mlčky tolerovali.

Na lavičke sedia dve mladé ženy a objímajú sa. Ľudia chodia okolo, ale vôbec im nevenujú pozornosť. Prečo by aj mali, nie ?

O pár mesiacov neskôr prebieha akási podivná manifestácia za práva “ iných “ ľudí. A ajhľa, tí čo sa pred časom na zaľúbenú dvojicu žien ani nepozreli, dnes prejavujú znechutenie, odpor či vypúšťajú rôzne slovné “ jedovaté “ bubliny. Prečo ? Možno by sa niekto mal zamyslieť nad starým a pravdivým – dáš pokoj, máš pokoj. Žiaľ, niekto pokoj nechce dať. Nie, nie je to o právach nejakej menšiny. Ak by totiž išlo o tieto práva, postupoval by úplne inak. Skôr ide o propagáciu vlastnej osoby na účet iných.

Sám sa v živote riadim zásadou, že ak vidím niekoho, kto potrebuje pomoc, tak nevykrikujem – tento pán / táto pani potrebuje pomoc – ale ak môžem, tak pomôžem. Ak nie, smola. Musia sa obrátiť niekde inde.

Mám kamaráta, ktorý dlhé roky žije s partnerom. Netají sa s tým, a rovnako sa netají ani so svojím zhnusením pri pohľade na konanie niektorých LGBTI aktivistov. Často hovorí, že títo ľudia robia len jediné – masírujú si vlastné ego, a sú horší ako komáre. Na komáre stačí – repelent. Na týchto “ ľudí “ podľa neho neplatí nič – ani slušné slovo, ani prosba, aby si žili život podľa toho, čo si vybrali a neťahali do svojich “ problémov “ iných. Keď som sa ho opýtal, či má nejaké problémy s legislatívou, zasmial sa. Majetok vyriešili písomnou formou u notára, zdravotný stav presne rovnako ( mám na mysli informácie ), a deti neriešia. Nemajú dôvod – vedia, že ich vzťah k splodeniu potomka nepovedie, a sami si zvolili, ako budú žiť.

_________________________

Bujnie rasizmus na Slovensku ? Podľa môjho názoru – nie. Ak je niekto naozaj diskriminovaný, tak je to často mlčiaca väčšina, ktorá si plní povinnosti voči štátu, nestará sa do problémov iných a napriek tomu je neustále pod tlakom vydierania rôznych “ menšín „. Ich príslušníci nevedia žiť tak, aby sa neustále nezviditeľňovali, neustále sa stavajú do polohy ukrivdených či utláčaných – hoci sami utláčajú. Zašli sme tak ďaleko v budovaní “ modernej “ spoločnosti, že sa začíname brániť aj slobodnému vyjadreniu názoru, na čo by mal mať právo každý člen spoločnosti. Z človeka nerobia lotra reči, ale jeho skutky. Alebo to už neplatí ?

V dnešnej spoločnosti už nie. Kritika na adresu Izraela za jeho vyslovene imperialistickú politiku a vraždenie osadníkov na palestínskych územiach skončí vždy v koši s názvom – antisemitizmus. Každý kritik americkej politiky je podľa mnohých rusofil, bastard, špinavý komunista či niečo iné. Každý kritik Bruselu je podpriemerne vzdelaný úkaz, ktorému by mali zakázať voliť, prípadne aj hovoriť – napokon, podobne je to aj na Slovensku, keď voličov SMER-u a R. Fica pravidelne urážajú rôznymi prívlastkami. Je zaujímavé, že štát vedú vysokoškolsky vzdelaní ľudia, ktorí pohŕdajú menej vzdelanými … ale nedokážu ani štát viesť bez dlhov. Naopak – neustále ich hromadia. Kto je teda väčší blbec – ten, čo má sotva maturitu a napriek tomu dokáže žiť z toho, čo má – alebo ten, čo je ovešaný diplomami, plodí dlhy a neustále argumentuje – inak to nejde ?

Ak je vyše 90% slovenských investícií pokrývaných milodarmi z Bruselu, napadlo niekoho, kde sa teda strácajú peniaze slovenských daňových poplatníkov ? Ako je možné, že “ úbožiaci “ komunisti dokázali bez milodarov postaviť diaľnicu z Bratislavy po Hornú Stredu, ale súčasní “ demokrati “ nedokážu bez Bruselu postaviť ani kilometer, nechávajú miestne cesty v žalostnom stave a všetky verejné služby na Slovensku upadajú ?

Kritika sa stáva v súčasnosti prejavom rasizmu a netolerancie, ak je pravdivým pohľadom na úpadok spoločnosti.