O Slovensku

Nikto nemá nevyčerpateľný zdroj energie … a skúsenosť vodiča hovorí, že najnebezpečnejšie kilometre za volantom sú tie – posledné … ale, poďme pekne od začiatku.

Cestovanie je krásne … hlavne na Slovensku, kde sa cesty a cestičky vinú zákutiami krásnej prírody. Napriek tomu si treba dávať pozor, a nepreceňovať svoje sily. A niekedy sa aj zamyslieť, ako ich ušetriť.

Opäť načriem do spomienok a vlastných skúseností. Priznávam, nikdy som nemal v zvláštnej obľube jazdenie po rýchlostných cestách akéhokoľvek druhu. Na jednej strane je pekné, že sa vyhnem pomalým prejazdom obcami alebo mestami, no zároveň prichádzam aj o nezabudnuteľný pohľad na prírodu, ubiehajúcu tesne vedľa cesty … pretože pohľad z diaľnice na vzdialené končiare Tatier veľmi rýchlo omrzí. A tak si cesty plánujem ako okruhy – ak nie som k tomu nútený, nikdy sa nevraciam rovnakou cestou.

Krátky príklad … ak idem ráno z Krupiny do Košíc, obvykle využijem cestu na Banskú Bystricu a Ružomberok s výjazdom na diaľnicu, no naspäť sa vraciam južnou trasou – cez Rožňavu a Lučenec …

Ak však idem na viacdňovú cestu, a mám dostatok času, vyhnem sa obom trasám a vyberiem si náročnejšiu a dlhšiu, ale svojím okolím každého milovníka prírody fascinujúcu. Vtedy sa vyberiem v smere na Brezno, Tisovec, prejdem cez Muráň, zablúdim do Revúcej, a cez Jelšavu idem na Rožňavu, kde sa napojím na hlavný ťah v smere do Košíc. Nevýhodou tejto trasy je, že v ranných hodinách čosi ako kávička či raňajky je skôr ilúziou. Ak teda nepokladáte za štandard zastávky na benzínových čerpadlách. Áno, v zime je to pomerne náročná štreka, najmä kvôli snehu, no rozhodne sa vyplatí. Jazda zasneženou krajinou je doslova balzamom na dušu, strápenú častými cestami betónovou džungľou.

Niečím podobným je aj iná trasa na východ. Trochu kombinovaná v štýle diaľnica – príroda. Vtedy potiahnem po diaľnici z Ružomberka do Popradu a cez mesto zbehnem na starú cestu v smere na Levoču. Odbočím na Spišský Štvrtok a cez Spišskú Novú Ves sa vydám na Krompachy. Aj cesta spišským krajom vie byť krásna, aj keď niektoré úseky ciest dokážu poriadne zatriasť nervami každého majiteľa plechového krásavca. Množstvo zákrut, ktoré striedajú rôzne klesania či stúpania, robí do istej miery cestu bezpečnejšou, no určite zaujímavejšou.

Pomerne často chodím aj do Prešova. Perly Šariša, ktorá mi nielen kvôli kamarátom prirástla k srdcu, a ak mám pravdu povedať – ak existuje budúci život, chcel by som žiť práve v Prešove …

Prešov má v sebe niečo, čo neviem pomenovať. Akési nevýslovné kúzlo veľkého mesta, ktoré dokáže zároveň pôsobiť ako útulný domov … ak odchádzam z tohto mesta, vždy s akousi nechuťou či sklamaním, že tam nemôžem ostať dlhšie. A pokiaľ mám čas, neváham sa vybrať cestou na Starú Ľubovňu. Pohľad na ľubovniansky hrad mi vždy pripomenie poľského suseda a dejiny, spojené s ukrývanim poľských korunovačných klenotov na tomto hrade. Z mesta pokračujem na Poprad, no len chvíľku. Mimochodom, na konci Ľubovne po pravej strane v smere na Poprad je salaš Franko (hádam som to nepoplietol) a málokde sa najete tak chutne a v príjemnom prostredí, ako práve tam. No nič, pár kilometrov za Ľubovňou začnem v smere na Červený Kláštor a moja obvyklá prestávka býva pri Dunajci.

A potom šup – smerom na Spišskú Starú Ves, a zákutiami krásnej prírody Zamaguria. Jeden sa trochu nakrúti volantom, ale to rozhodne stojí za to. Príchod do Spišskej Belej vyvolá vo mne súboj pohodlnosti, teda chuti pokračovať ľahkou cestou na Kežmarok a Poprad, alebo túžby po prechode Tatier, teda odbočení na Tatranskú Kotlinu a potom klasicky v smere na tatranské osady – Smokovce a spol. Obvykle to skončí druhým variantom, hoci aj za cenu neskorého nočného príchodu domov. A zimný prejazd Tatrami je úžasný aj napriek katastrofe, ktorá opakovane postihla tatranské lesy – najprv v podobe víchrice a potom stelesnená ochranárskymi fanatikmi.

Poslednú zastávku si robím obvykle v Pribyline. Presnejšie v múzeu liptovskej dediny, kde si dokážem dokonale oddýchnúť pri potoku, ktorý tadiaľ preteká. Krištáľovo čistá riava, ľadovo studená aj počas horúceho leta …

Romantika slovenskej prírody obvykle končí zjazdom má diaľnicu, kolónami na jej konci pred Ružomberkom a ďalšími v smere na Donovaly. A keď sa k tomu pridajú rôzne formy šialencov za volantom, niekedy aj banujem za časmi, keď som dral stredoškolské lavice a cesty ešte neboli tak preplnené.

No povedzte, dá sa pri niečom takom zaspať za volantom ? A vidíte – dá. Aj preto si dávajte pozor a ponáhľajte sa pomaly. Pravidelná prestávka nezaškodí, optimálne každú hodinu. Áno, zastavenie na nejakom prázdnom parkovisku – to nie je nič príjemné. Ale aj zastávky sa dajú naplánovať, ak trochu poznáte, ako to na malom Slovensku chodí.

A tak spomeniem niekoľko svojich skúseností …

1. Ráno zásadne nechodím južnou trasou na Košice, ak nie som k tomu nútený okolnosťami. Skúsenosť mi hovorí, že akákoľvek zastávka v slušnejšom prostredí na kávu či raňajky – je prakticky nemožná. Obvykle otvárajú o ôsmej, ale nie je výnimkou aj o deviatej či dokonca desiatej. Platí to aj o cestovaní po ôsmej večer.

2. Ak idem na smer Zvolen – Banská Bystrica, pričom odchádzam okolo siedmej hodiny rannej, a chcem si aj niekde posedieť pri kávičke a raňajkách, obvykle sa vyberiem v smere na Brusno, Podbrezovú a cez Čertovicu s výjazdom na diaľnicu pri Hybe. Vtedy zvyknem zastaviť na motoreste v Nemeckej, ktorý je otvorený od ôsmej ráno. Dá sa aj naraňajkovať, ale na môj vkus majú dosť slabý výber.

3. Benzínové čerpadlá – strava sa síce zlepšila, ale stále je predražená. Z hľadiska kvality a chute môžem doporučiť čerpadlo Slovnaft (diaľnica Levoča), je tam síce pomerne hlúpo riešený prístup, a rovnako aj výjazd, ale varia naozaj dobre. Ak nevadí menšia odbočka, chodieval som aj na Spišský salaš a tam to už bolo na úplne inej úrovni.

4. Spiatočná cesta – južná trasa. Ak sa na nej pohybujem v rozmedzí medzi treťou a šiestou hodinou popoludní, volím pre zastávku medzi kolibou na Soroške, alebo motorestom Halier. Priamo pri čerpadle na Halieri je útulná reštaurácia, ponuka je pomerne široká i cenovo prijateľná. Celkom zaujímavé posedenie je aj pri hlavnej ceste v Rimavskej Sobote, v smere od Košíc je reštaurácia na ľavej strane pod cestou, asi päťsto metrov od čerpacej stanice Slovnaft. Ale ak idem uprostred dňa, často sa zastavím v Rožňave. Pri hlavnej ceste za čerpacou stanicou Shell odbočím doprava a je tam na ľavej strane malá reštaurácia, kde tiež ponúkajú slušný výber jedál. (Opäť opisujem v smere jazdy od Košíc).

5. Občas sa rozhodnem ísť od Lučenca smerom na Veľký Krtíš a ďalej na Dudince. Vtedy nikdy neľutujem pár kilometrov zachádzky v smere z Veľkého Krtíša na Sklabinú, kde sa nachádza Salaš Sklabiná. Nie, už dávno to nie je stará a rozsypaná búda, majitelia vybudovali krásnu reštauráciu, ktorá si zaslúži absolutórium po všetkých stránkach.

Dalo by sa napísať ešte veľa o tom, ako (nielen) nezaspať za volantom, ale si aj užiť dlhé cesty po Slovensku. Možno niekedy nabudúce …